Slovenski English

Pôvod psa a plemená psov

- Pôvod psa

- Poľovné plemená psov 

- Základné skupiny poľovných plemien psov a ich charakteristika

Slovenské národné plemená poľovných psov

Rozdelenie plemien z celosvetového pohľadu (Medzinárodná kynologická federácia)

 

 

Pôvod psa

 

Pes domáci je domestikovaný poddruh vlka dravého. V zoologickom systéme je zaradený nasledovne:

 

Ríša: ŽIVOČÍCHY (ANIMALIA)

Kmeň: CHORDATY (CHORDATA)

Podkmeň: STAVOVCE (VERTEBRATA)

Rad: ŠELMY (CARNIVORA)

Podrad: ŠELMOTVÁRÉ (CANIFORMIA)

Čeľaď: PSOVITÉ (CANIDAE)

Rod: PES (CANIS)

Druh: VLK (CANIS LUPUS)

Poddruh: PES DOMÁCI (CANIS LUPUS FAMILIARIS)

 

Aj keď veľkosť a vzhľad čeľade psovitých šeliem je rôzna, v zásade sú všetky psovité šelmy stavané podľa určitého štandardu, podobného všetkým mäsožravcom a sú predurčené na to, aby chytali, štvali, zabíjali a žrali svoju korisť. Z hľadiska pohybu ich zaraďujeme medzi prekážkových bežcov – lovcov (Ciberej et al., 2010). Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. A  to podľa toho, z akého druhu vlka (či inej psovitej šelmy) vznikli, respektíve ktorý podiel v ich krvi prevažoval (Staviarska, 2011). Štruktúra zubov u psovitých je jednou z ich obdivuhodných prednosti, ktorá im umožnila rozšíriť sa po celom svete a prežiť v rozdielnych životných podmienkach, od vyprahnutých púšti po mrznúcu Antarktídu, od tundry po džungľu a horské lesy severských oblastí (Ciberej et al., 2010).

 

Pôvod psovitých šeliem sa datuje pred 45 až 65 miliónmi rokov (Pokorná, 2007). Človek vyšľachtil vlka do podoby súčasných plemien psov počas niekoľkých tisícročí. Stopy po spolunažívaní pravekých ľudí a psov nachádzajú archeológovia už v období viac ako pred 14 000 rokmi. Je nanajvýš zaujímavé, že práve takí potravinoví konkurenti ako sú človek a vlk začali spolu nažívať. Veď môžeme predpokladať, že vlk bol korisťou pre človeka a človek zase mohol byť korisťou pre vlka (Fik, 2010).

 

O počiatkoch spolunažívania vlkov a ľudí veľa nevieme, existujú o tom len dohady a teórie. Isté je len to, že človek a vlk mali podobný jedálny lístok. Nevieme, či sa vlci začali priživovať na úlovkoch ľudí, alebo to bolo naopak. Neskôr však určite obidva druhy zistili, že sú si navzájom prospešné. Spôsoby lovu tých­to druhov boli veľmi podobné, dokázali sa pri love dopĺňať, až sa objavilo akési spolužitie, pri ktorom sa vlk dokázal podriadiť človeku a začal ho považovať za vodcu svorky. V časoch nedostatku potravy predstavovali prvé pra-psy pre ľudí určite čiastočne aj zdroj pot­ravy. No človek pri spolunažívaní so psami predovšetkým zistil, že mu môžu byť pre svoje zmysly a rýchlosť užitočné pri love a dokázal ich vrodené vlastnosti využiť vo svoj prospech. Spôsob lovu vlkov sa s najväčšou pravdepodobnosťou za tisícročia nezmenil a pravekí vlci lovili rovnako, ako lovia dnes žijúce vlčie svorky (Fik, 2010).

 

Najmanová a Humpál (1981)  uvádzajú niekoľko základných pra-plemien psov, objavených a identifikovaných archeológmi:

 

-          Canis familiaris palustris alebo Canis familiaris palustris Riitimeyer (pes bahenný) – odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov

-          Canis familiaris inostranzewi - odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená

-          Canis familiaris decumanus - odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov

-          Canis familiaris matris optimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky

-          Canis familiaris intermedius – jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. duriče) a pudle

-          Canis familiaris Leineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien.

 

Pes sprevádzal človeka niekoľko tisícročí takmer pri všetkých činnostiach, ktoré v dávnej histórii vykonával. Bol všetkým, čím bol aj jeho pán. Z lovca, ktorý duril a zabíjal korisť, sa stáva ochranca stáda zvierat, ťažné zviera, bojovník ochraňujúci pána a verný spoločník.

 

V tých časoch už človek zasahoval do populácie tým, že vyraďoval jedince, ktoré sa mu nechceli podvoliť, bránili ulovenú korisť, či nerešpektovali nadradenosť ľudí. Zemepisná izolácia jednotlivých skupín ľudí v rozdielnych prírodných podmienkach v staroveku si vyžiadala formovanie skupín psov s vlastnosťami a exteriérom špecifickým pre dané pomery a spôsoby lovu. (Fik, 2010).

 

Označenie Pes domáci je v podstate zovšeobecňujúcim pojmom pre obrovský počet plemien, ktorých veľkostné a farebné rázy, územné formy rôzne početných subpopolácií a taktiež pre veľmi často vznikajúcim genetickým prepojeniam, ktorých výsledkom býva naprosto svojrázny jedinec (Mikulica, 1992). Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien (Fogle, 2002). Pes bol vyvinutý v spoločnosti človeka a nemôže existovať bez neho. Nielen zoológovia dnes riešia otázku, či počas domestikácie viac ovplyvnil človek psa, alebo naopak pes človeka (Cisařovský, 2008).

 

 

Poľovné plemená psov

 

Na základe špecifických požiadaviek pre poľovanie na určité skupiny alebo druhy zveri a pod vplyvom charakteru jednotlivých revírov sa postupne vyšľachtili jednotlivé plemená poľovných psov. V súčasnom období ich rozdeľujeme podľa upotrebiteľnosti v poľovníctve do šiestich základných skupín. Každá skupina sa vyznačuje určitými vlastnosťami a vlohami, ktoré cieľavedome využívame pri výkone práva poľovníctva (Lazár, 2008).

 

 

 

Základné skupiny poľovných plemien psov

 

I. Stavače:

 

A, Anglické:

a) krátkosrsté (pointre): Pointer

b) dlhosrsté (setre): Anglický seter, Írsky červený seter, Írsky červeno-biely seter, Gordon (Škótsky) seter

 

B, Kontinentálne:

a) krátkosrsté: Nemecký krátkosrstý stavač, Maďarský krátkosrstý stavač, Weimarský krátkosrstý stavač, Francúzsky krátkosrstý stavač,  Taliansky stavač

b) hrubosrsté: Slovenský hrubosrstý stavač, Nemecký drôtosrstý stavač,  Český fúzač, Maďarský drôtosrstý stavač,  Pudelpointer, Taliansky hrubosrstý stavač

c) dlhosrsté: Nemecký dlhosrstý stavač, Weimarský dlhosrstý stavač,  Veľký münsterlandský stavač, Malý münsterlandský stavač, Bretónsky dlhosrstý stavač

 

II. Farbiare: Bavorský farbiar, Hanoverský farbiar, Anglický farbiar (Bloodhound)

 

III. Duriče: Slovenský kopov, Alpský jazvečíkovitý durič, Štajerský durič, Poľský durič, Rusko-európska lajka, Západosibírska lajka, Východosibírska lajka, Karelský medvedí pes, Bígl, Baset, Anglický líščí pes, Sedmohradský durič, Veľký hrubosrstý vendénsky baset , Malý hrubosrstý vendénsky baset, Juhoslovanský trojfarebný durič, Taliansky krátkosrstý durič, Taliansky hrubosrstý durič, Švajčiarsky nízkonohý durič, Švajčiarsky durič, Švédsky jazvečíkovitý durič

 

IV. Sliediče: Anglický kokeršpaniel, Americký kokeršpaniel, Anglický špringer španiel, Welšský špringer španiel, Nemecký prepeličiar, Sussexský španiel, Americký vodný španiel, Írsky vodný španiel, Poľný španiel, Clumberský španiel

 

V. Retrívre: Labradorský retríver, Zlatý retríver, Hladkosrstý retríver (Flat), Kučeravý retríver, Retríver zo zálivu Chesapeake, Retríver z Nového Škótska,

 

VI. Brloháre:

 

A, Jazvečíky:

a) hladkosrstý: Jazvečík štandard hladkosrstý, Jazvečík trpasličí hladkosrstý, Jazvečík králičí hladkosrstý

b) hrubosrstý: Jazvečík štandard hrubosrstý, Jazvečík trpasličí hrubosrstý, Jazvečík králičí hrubosrstý

c) dlhosrstý: Jazvečík štandard dlhosrstý, Jazvečík trpasličí dlhosrstý, Jazvečík králičí dlhosrstý

 

B, Teriéry: Foxteriér hladkosrstý, Foxteriér hrubosrstý, Nemecký poľovný teriér, Český teriér, Waleský teriér, Írsky teriér,Jack russel teriér, Parson russel teriér, Border teriér, Paterdale teriér, Bulteriér, Škótsky teriér, Sealyhamský teriér, Skye teriér, Kern teriér, Austrálsky silky teriér, Norvičský teriér, Norfolkský teriér (Ciberej et al., 2010).

 

 

Charakteristika jednotlivých skupín poľovných psov

 

Skupina I., Stavače

 

Veľkosť: zväčša mohutnejšej telesnej stavby, 60 – 68 cm vysoké o priemernej telesnej hmotnosti 25 – 35 kg.

 

Práca: sú charakteristické tým, že zver vystavujú. Túto vlastnosť, ktorú majú vrodenú, nemá nijaké iné plemeno. Stavač nesmie po vystavení zver vyduriť. Poľovník sa preto môže pokojne pripraviť na výstrel (Jursa, 2011). Sú nesporne všestranné psy, no toto tvrdenie treba brať s určitou rezervou, pretože sa dajú využiť na poľovačkách na drobnú, nanajvýš srnčiu zver. Stavače spoľahlivo pracujú iba na pofarbenej teplej stope. Nemožno ich úspešne použiť pre prácu na studených, často viac ako 10 hodín starých stopách. Tak isto nie sú vhodné na sledovanie studenej stopy na väčšie vzdialenosti (Latková, 2013). Všestranný stavač však zver nielen vyhľadá a vystaví, ale aj dohľadá, prinesie pernatú zver, pracuje aj na pofarbenej stope srnčej zveri, ktorú má na remeni spoľahlivo sledovať prípadne, voľne vypustený zhasnutú zver hlásiť alebo oznámiť. Používajú sa na prácu v poli i v lesných revíroch. Stavače veľmi dobre pracujú aj vo vode najmä pri poľovaní na divé kačice (Tichá, 2006).

 

Z pôvodných plemien sa v rozličných krajinách selekciou a čistokrvnou plemenitbou vyšľachtili samostatné plemená, ktoré sa rozdeľujú na anglické a kontinentálne stavače.

 

Pre anglické stavače je charakteristický výrazný záhlavový výčnelok a veľmi výrazný sklon čela. Delíme ich na krátkosrsté (pointre) a dlhosrsté (setre).

 

Kontinentálne stavače sa vyznačujú typicki dosť plochou lebkou a mierne strmým sklonom čela. Podľa typu srsti ich delíme na krátkosrsté, hrubosrsté a dlhosrsté (Ciberej et al., 2010).

 

 

Skupina II., Farbiare

                 

Veľkosť: sú to psy menšej telesnej stavby ako stavače, v priemere 45 – 55 cm vysoké a o hmotnosti 18 – 20 kg.

 

Práca: ich úlohou je dohľadávať jeleniu, danieliu, srnčiu, kamzičiu, mufloniu a diviačiu zver (Ciberej et al., 2010). Na inú zver a iný spôsob poľovania sa nemajú používať. Dobre vycvičený farbiar dohľadá a zachráni každý postrelený kus zveri. V revíroch kde žije prevažne diviačia a jelenia zver nie je možné farbiara nahradiť (Latková, 2013). Pracujú vynikajúcim spôsobom na stope, aj viac hodín starej, sú skutočne veľmi vytrvalé a sledujú stopu na obrovské vzdialenosti často vo veľmi ťažkých terénnych podmienkach. Používajú sa výhradne v lesných poľovných revíroch. Vyžadujú osobitne trpezlivý a dlhý výcvik. Musia sa naučiť trpezlivo držať len tú stopu, na ktorú ich vodič vypustil. Nájdenú zver by mali hlásiť (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina III., Duriče

 

Sú najstaršou, kedysi najpočetnejšou skupinou psov. Duriče sú  predkami všetkých poľovných psov. Každá krajina mala svoje domáce plemeno, ktoré však vplyvom ubúdania zveri a zmien v spôsobe poľovania zanikali a zanikajú ešte i dnes. U nás je najrozšírenejší durič Slovenský kopov, ďalej Štajerský durič a Alpský jazvečíkovitý durič. Sú predkom všetkých poľovných psov (Baka a Jevčák, 2008).

 

            Veľkosť: Dnes používané plemená sú vcelku menšej telesnej stavby o výške 40 – 50 cm a o hmotnosti 15 – 20 kg.

 

Práca: v súčasnej dobe je z poľovníckeho hľadiska prípustné používať duriče výlučne na durenie diviačej zveri, dravej zveri, najmä líšok. Na durenie je povolené používať iba „krátkonohých“ duričov (v súvislosti s chovom srnčej zveri) s výškou v kohútiku do 50 cm. Na území dnešného Slovenska tento zákaz poľovať na zver pomocou vysokonohých psov platí už od roku 1729. V rámci Medzinárodnej kynologickej federácie však rozoznávame približne sedemdesiat plemien duričov. Z nich však môže u nás reálne poľovať sotva polovica. Množstvo týchto plemien, hoci stáročiami na túto prácu šľachtených, u nás nemôže pracovať. Už spomínaný limit 50 centimetrov v kohútiku, tak diskvalifikuje veľké množstvo plemien. (Strečko, 2011). Sú veľmi vytrvalé, aj niekoľko hodín vydržia prehľadávať húštiny v najťažších terénoch a nájdenú zver držia a hlásia až do príchodu poľovníka. Využíva sa hlavne vo vysokohorskom, ťažko dostupnom teréne (Latková, 2013). 

 

Skupina IV., Sliediče

 

Veľkosť: Ich telesná výška sa v závislosti od plemena pohybuje v rozpätí od 40 – 50 cm a hmotnosť je 12 – 21 kg.

 

Práca: sú predchodcovia stavačov, však zver nevystavujú, ale na ňu svojským spôsobom upozorňujú. Hlavnou úlohou sliedičov je prehľadávať húštiny a pracovať na teplej stope. Na tejto stope sa majú sliediče hneď ozývať. Nemajú sa však držať jednej stopy, ale sliediť aj po iných stopách a tak zdvihnúť čo najväčší počet zvierat. Sliediče sú nenahraditeľné všade tam, kde sa poľuje na malú zver v húštinách, v úzkych hustých porastoch a na všetkých miestach, kde väčší pes prenikne len veľmi ťažko (Ciberej et al., 2010)

 

Skupina V., Retrívre (Prinášače)

 

Veľkosť: sú vo všeobecnosti veľké plemená, cca 50 cm v kohútiku, od 30 kg. Môžu byť krátkosrsté i dlhosrsté.

 

Práca: retríver alebo retriever, po slovensky prinášač, je označenie pre špecifickú skupinu plemien poľovných psov, vyšľachtených za účelom prinášania koristi, zabitej strelnou zbraňou k lovcovi. Ide predovšetkým o vtáctvo, ale aj o malú zver, ako napríklad zajace. Korisť prinášajú po súši i z vody (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina VI., Brloháre

 

Veľkosť: jedná sa o plemená malých telesných rozmerov o hmotnosti do 10 kg a telesnej výšky maximálne do 40 cm (u jazvečíkov do 23 cm).

 

Práca: používajú sa na vyháňanie zveri z brloha. K tomu je uspôsobená aj ich telesná stavba. Sú to veľmi odvážne a tvrdé psy. Sú veľmi vhodné aj na prácu na povrchu a to najmä na durenie diviačej zveri. Úspešné pracujú aj na pofarbenej stope. Pomocou brlohárov možno veľmi účinne regulovať stavy dravej zveri, najmä líšok.

 

a) teriéry - okrem brlohovania sa niektoré plemená s úspechom používajú aj na durenie diviačej zveri alebo prácu na vode (Ciberej et al., 2010).

 

b) jazvečíky – sú najmenšie plemená poľovných psov. Využívajú sa na prácu pod zemou, na vyhľadávanie dravej zveri. Vyžaduje sa od nich, aby ochotne vchádzali do brlohov a dravú zver odtiaľ vyhnali, alebo zaškrtili a vytiahli. Na povrchu nahrádzajú prácu duričov i sliedičov (Latková, 2013). Majúmimoriadne vyvinuté vlohy k práci na povrchu,k hlasitému dureniu a k práci na dohľadávkach. (Ciberej et al., 2010). Jazvečíky sa vyskytujú v troch rôznych variantoch podľa druhu osrstenia: hladkosrsté, hrubosrsté dlhosrsté a v troch veľkostných formách: v normálnej (štandardnej), v trpasličej a králičej forme (Feiraislova, 2011). V poľovníctve sú jazvečíky všestranne využiteľné, pretože okrem brlohovania ich možno využiť takmer na všetky druhy prác vyžadovaných pri výkone práva poľovníctva. Väčšie problémy majú len pri prinášaní zajaca a bažanta a pri práci vo vyššej snehovej prikrývke (Ciberej et al., 2010).

 

 

Slovenské národné plemená poľovných psov

 

Slovenská kynológia má dlhú a pestrú tradíciu. Vychádza predovšetkým z tradície nemeckej kynológie, samozrejme s miestnymi špecifikami. I šľachtiteľstvo psích plemien na území Slovenska často vychádzalo z nemeckých plemien a nemecká kynológia bola u nás vzorom a ukazovateľom smeru. Na našom území boli vyšľachtené 4 plemená psov: Slovenský kopov, Slovenský hrubosrstý stavač, Slovenský čuvač,  a Československý vlčiak. Faktorom, ktorý ovplyvnil slovenskú kynológiu, bola orientácia na prácu. Šľachtenie sa zaoberalo výlučne pracovnými plemenami. Z pracovných odvetví to boli predovšetkým lovecké a pastierske práce. Z tohto východiskového prostredia vychádzali šľachtitelia, ktorí pocítili potrebu vytvorenia nového poľovného plemena so špecifickými vlastnosťami, vhodnými do slovenského lesného prostredia, výsledok je Slovenský kopov a Slovenský hrubosrstý stavač (Ciberej et al., 2010).

 

Slovenský hruborstý stavač

 

Štandard FCI pod číslom 320, uznaný 1. 6. 2003 popisuje celkový vzhľad nášho ďalšieho národného plemena ako stredne veľkého až väčšieho psa pracovného typu, silnejšej kostry, pritom ušľachtilých tvarov, sivej farby s hrubým osrstením. Telesný rámec je mierne obdĺžnikový. 

 

Charakteristické vlastnosti ho vyznačujú ako psa silného, odvážneho, ostrého na dravú zver. Napriek svojej ostrosti je ľahko cvičiteľný a poslušný. Má vrodené vlastnosti pre všestranné použitie, osobitne pre prinášanie, prácu na stope a vo vode. Povaha vyrovnaná, bez plachosti, bojazlivosti a agresivity (Jursa, 2003). Možno ho charakterizovať ako vynikajúceho všestranného stavača. Hľadá s nosom v úrovni chrbtovej línie, prípadne tesne pod ňou, prevažne v cvale pred vodičom približne 80-100 metrov na každú stranu, dobre využívajúc vietor, pričom vďaka kvalite svojho čuchu mu nič neujde a priestor prehľadá do posledného miestečka. Vystavovanie je pevné a spoľahlivé, táto vloha sa prejavuje spravidla vždy pred dosiahnutím jedného roka. Jeho veľkou prednosťou je ľahká cvičiteľnosť. Vyniká vrodenou veľkou chuťou prinášať. Aj vďaka svojej srsti je náruživý a prirodzený vodár. Na dohľadávanie raticovej zveri (najmä srnčej) po pofarbenej stope je jeho výcvik úplne jednoduchý.. Je značne ostrý na dravú zver, niektoré jedince sú vzhľadom na túto vlastnosť veľmi dobre zapracované aj na diviačiu zver, ktorá sa v posledných rokoch často vyskytuje aj v nížinných revíroch. Povaha SHS je veľmi priateľská a milá, charakter je vyrovnaný a kľudný (Urban, 2010). Ukázalo sa, že stačí ich učiť jednotlivým úkonom treba priebežne a pravidelne. Mnohé z nich potom dokáže vykonať sám, čo len potvrdzuje, že genetické vlohy tohto plemena sú veľmi silné. A tak stačí ich vlohy len podporovať, dať im priestor na realizáciu, čím sa utvrdzujú ich vlastnosti. Slovenský hrubosrstý stavač má toľko dobrých vlastností – inteligentnosť, vytrvalosť, odolnosť, rýchlosť, silu, elegantný vzhľad a príchylnosť k rodine chovateľa – slovom má všetky prednosti poľovne upotrebiteľného psa (Hrežík a Staroščák 2012).

 

 Šľachtenie Slovenského hrubosrstého stavača ako nášho pôvodného plemena sa začalo približne v 40. rokoch 20. storočia. Koloman Slimák začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali. Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali Weimarský stavač, Český fúzač a Nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí Weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy od roku 1950. Oficiálny štandard Weimarského stavača však neuznával jeho hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu, ale bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme. V roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal v otázke uznania tejto hrubosrstej variety slovenským chovateľom, že Nemecko, ako krajina pôvodu Weimarského stavača, neuznáva jeho hrubosrstú formu. Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Československu už pomerne veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného plemena. Pre toto uznanie bolo potrebné vykonať ešte veľa práce, bolo potrebné rozdeliť populáciu do nepríbuzných krvných línií. To ale vtedajšia dostatočne široká chovná základňa bez väčších problémov umožňovala a po vypracovaní potrebných materiálov pre uznávaciu komisiu FCI, bola celá snaha vtedajších nadšencov pre chov tejto rasy korunovaná 6. júna 1983 úspechom, kedy bol na zasadnutí tejto komisie v Madride oficiálne uznaný ako plemeno. Tak vzniklo naše zatiaľ najmladšie národné plemeno a obohatilo tak skupinu kontinentálnych hrubosrstých stavačov (Urban, 2010).

 

Slovenský kopov

 

FCI štandard č. 244 hovorí o celkovom vzhľade ako o psovi vždy čiernom s hrdzavohnedým až mahagónovým pálením na pyskoch, nad očami, vnútornej strane ušníc, končatinách, spodnej strane chvosta a na zadku. Ľahšej stavby tela, ale pritom pevnej kostry obdĺžnikovitého tvaru. Výška súk v kohútiku 40–45cm, psov  46–50cm. Hmotnosť 15 až 20 kg. Srsť stredne dlhá s hustou podsadou.

 

Podľa štandardu sa Slovenský kopov popisuje ako odvážny temperamentný pes, dostatočne silný, prispôsobený pre vnikanie do  lesných húštin. Dokáže niekoľko hodín hlasito sledovať čerstvú stopu. Vyniká smelosťou a vytrvalosťou. Má výborný čuch a neobyčajne vyvinutý orientačný zmysel. Pokojnú, vyrovnanú povahu.

 

Prednostne sa používa na  lov diviačej zveri ako durič. Vhodný je na  individuálny aj spoločný lov, prehľadáva malé aj veľké húštiny. Ako durič pracuje na veľkom priestore. So záujmom hlasito sleduje aj stopy inej zveri (jelenej, danielej, muflonej, srnčej, zajačej, medveďa, rysa, líšky, mačky…). Osvedčil sa aj na  dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín. Osrstením vyhovuje aj pre poľovanie na snehu. (Zdroj uvedený v prehľade literatúry pod písmenom B).

 

Z histórie vieme že Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. V minulosti sa zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste i niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa uprednostňovali skôr vysokonohí a telesne silnejší jedinci. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. – 18 (Slimák, 1982). K jednotnému typu sa prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Významný rok v šľachtení novodobého kopova bol rok 1936, kedy sa Banskej Bystrici konal prvý chovný zvod, na ktorom vybrali prvých chovných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Od začiatku úmyselného chovu kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Už vtedy však bol vypracovaný štandard len málo rozdielny od toho dnešného. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy. Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba vychádzať z doterajšieho vývoja kopova. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovné využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Treba si uvedomiť, že nikde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho doplnenie, či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Je to naše národné plemeno a to si zaslúži náležitú pozornosť (Boldiš, 2001).

 

 

Rozdelenie plemien z celosvetového pohľadu

 

Medzinárodná kynologická federácia

 

Výsledkom cieľavedomého šľachtenia psov je dnes viac ako 400 plemien psov.  Postupne vznikali rôzne združenia a spolky rôznych plemien a dnes existuje niekoľko strešných organizácii združujúcich tieto kluby. Najväčšou medzinárodnou organizáciou je „Fédération Cynologique Internationale“ (FCI) – Medzinárodná kynologická federácia, ktorá okrem množstva iného dozerá na tvorbu a aktualizáciu štandardov jednotlivých plemien. FCI vznikla v roku 1911. Sídlo sekretariátu je v Thuine v Belgicku (Dunst, 2010). V roku 2012 eviduje presne 343 uznaných plemien psov a v svojích radoch zastupuje 87 členských štátov, z toho 5 zakladajúcich (De Clercq, 2012).

 

Triedenie plemien psov - do desiatich skupín (platné aj pre Slovensko) je nasledovné:

 

Skupina 1: Salašné a pastierske psy (bez švajčiarskych salašných psov) 

Sekcia 1: Ovčiarske psy
Sekcia 2: Pastierske psy (bez švajčiarskych salašných psov)

 

Skupina 2: Pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske salašné psy 

Sekcia 1: Pinče a bradáče
Sekcia 2: Molosoidné psy
Sekcia 3: Švajčiarske salašné psy
Sekcia 4: Ostatné plemená

 

Skupina 3: Teriéry

Sekcia 1: Vysokonohé teriéry
Sekcia 2: Nízkonohé teriéry
Sekcia 3: Teriéry typu bull
Sekcia 4: Trpasličie teriéry

 

Skupina 4: Jazvečíky 

Sekcia 1: Jazvečíky

 

Skupina 5: Špice a pôvodné plemená 

Sekcia 1: Severské saňové psy
Sekcia 2: Severské poľovné psy
Sekcia 3: Severské strážne a pastierske psy
Sekcia 4: Európske špice
Sekcia 5: Ázijské špice a príbuzné plemená
Sekcia 6: Pratyp
Sekcia 7: Pratyp – psy pre poľovné využitie
Sekcia 8: Poľovné psy – pratyp s ridžom na chrbte

 

Skupina 6: Duriče, farbiare a príbuzné plemená 

Sekcia 1: Duriče
Sekcia 2: Farbiare
Sekcia 3: Príbuzné plemená

 

Skupina 7: Stavače 

Sekcia 1: Kontinentálne stavače
Sekcia 2: Britské a írske stavače

 

Skupina 8: Retrivre, sliediče a vodné psy

Sekcia 1: Retrívre
Sekcia 2: Sliediče
Sekcia 3: Vodné psy

 

Skupina 9: Spoločenské a sprievodné psy 

Sekcia 1: Bišony a podobné plemená
Sekcia 2: Pudle
Sekcia 3: Malé belgické plemená
Sekcia 4: Naháče
Sekcia 5: Tibetské plemená
Sekcia 6: Čivavy
Sekcia 7: Anglické spoločenské španiele
Sekcia 8: Japonský španiel a pekinéz
Sekcia 9: Kontinentálne trpasličie španiele
Sekcia 10: Kromforlender
Sekcia 11: Malé dogovité plemená

 

Skupina 10: Chrty 

Sekcia 1: Dlhosrsté chrty
Sekcia 2: Drsnosrsté chrty
Sekcia 3: Krátkosrsté chrty

 

Skupina 0: predbežne prijaté plemená

 

 

Anglický kynologický klub

 

„The Kennel Club“ -  Anglický kynologický klub, je najstaršou kynologickou organizáciou na svete. Svoju činnosť vyvíja už od roku 1873. Ako prvý založil centrálnu plemennú knihu registrovaných čistokrvných psov, určil princípy vytvárania oficiálnych štandardov a stanovil podmienky, ktoré musí populácia psov spĺňať, aby mohla byť uznaná za samostatné čistokrvné plemeno. (Young, 2011).

 

The Kennel Club, ako uvádza aj Young (2011), rozdeľuje plemená do nasledujúcich skupín:

1.Poľovné psy (Hounds)
2.Pracovné psy (Working Dogs)
3.Teriéry (Terriers)
4.Stavače, slediče, retrívery a vodné psy (Gundogs)
5.Pastierske plemená (Pastoral)
6.Úžitkové plemená (Utility)
7.Malé plemená (Toy Dogs)

 

 

Autor: Ing. Daniel Hrežík

Text prevzatý z publikácie: Zhodnotenie poľovnej kynológie na slovensku v rokoch 2006 až 2012


 

© 2015 Danibull. Tvorba stránek
Ing. Daniel Hrežík
Hviezdoslavov
Slovenská republika
danielhrezik@gmail.com
+421 915 311 521
Handling Hrezik Facebook Webdesign studio Praha