01-12-2018

Príspevok: Pôvod psa a plemená psov

Pes domáci je domestikovaný poddruh vlka dravého. V zoologickom systéme je zaradený nasledovne:

Ríša: ŽIVOČÍCHY (ANIMALIA)

Kmeň: CHORDATY (CHORDATA)

Podkmeň: STAVOVCE (VERTEBRATA)

Rad: ŠELMY (CARNIVORA)

Podrad: ŠELMOTVÁRÉ (CANIFORMIA)

Čeľaď: PSOVITÉ (CANIDAE)

Rod: PES (CANIS)

Druh: VLK (CANIS LUPUS)

Poddruh: PES DOMÁCI (CANIS LUPUS FAMILIARIS)

 

Aj keď veľkosť a vzhľad čeľade psovitých šeliem je rôzna, v zásade sú všetky psovité šelmy stavané podľa určitého štandardu, podobného všetkým mäsožravcom a sú predurčené na to, aby chytali, štvali, zabíjali a žrali svoju korisť. Z hľadiska pohybu ich zaraďujeme medzi prekážkových bežcov – lovcov (Ciberej et al., 2010). Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. A to podľa toho, z akého druhu vlka (či inej psovitej šelmy) vznikli, respektíve ktorý podiel v ich krvi prevažoval (Staviarska, 2011). Štruktúra zubov u psovitých je jednou z ich obdivuhodných prednosti, ktorá im umožnila rozšíriť sa po celom svete a prežiť v rozdielnych životných podmienkach, od vyprahnutých púšti po mrznúcu Antarktídu, od tundry po džungľu a horské lesy severských oblastí (Ciberej et al., 2010).

Pôvod psovitých šeliem sa datuje pred 45 až 65 miliónmi rokov (Pokorná, 2007). Človek vyšľachtil vlka do podoby súčasných plemien psov počas niekoľkých tisícročí. Stopy po spolunažívaní pravekých ľudí a psov nachádzajú archeológovia už v období viac ako pred 14 000 rokmi. Je nanajvýš zaujímavé, že práve takí potravinoví konkurenti ako sú človek a vlk začali spolu nažívať. Veď môžeme predpokladať, že vlk bol korisťou pre človeka a človek zase mohol byť korisťou pre vlka (Fik, 2010).

O počiatkoch spolunažívania vlkov a ľudí veľa nevieme, existujú o tom len dohady a teórie. Isté je len to, že človek a vlk mali podobný jedálny lístok. Nevieme, či sa vlci začali priživovať na úlovkoch ľudí, alebo to bolo naopak. Neskôr však určite obidva druhy zistili, že sú si navzájom prospešné. Spôsoby lovu tých­to druhov boli veľmi podobné, dokázali sa pri love dopĺňať, až sa objavilo akési spolužitie, pri ktorom sa vlk dokázal podriadiť človeku a začal ho považovať za vodcu svorky. V časoch nedostatku potravy predstavovali prvé pra-psy pre ľudí určite čiastočne aj zdroj pot­ravy. No človek pri spolunažívaní so psami predovšetkým zistil, že mu môžu byť pre svoje zmysly a rýchlosť užitočné pri love a dokázal ich vrodené vlastnosti využiť vo svoj prospech. Spôsob lovu vlkov sa s najväčšou pravdepodobnosťou za tisícročia nezmenil a pravekí vlci lovili rovnako, ako lovia dnes žijúce vlčie svorky (Fik, 2010).

 

Najmanová a Humpál (1981) uvádzajú niekoľko základných pra-plemien psov, objavených a identifikovaných archeológmi:

- Canis familiaris palustris alebo Canis familiaris palustris Riitimeyer (pes bahenný) – odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov

- Canis familiaris inostranzewi - odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená

- Canis familiaris decumanus - odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov

- Canis familiaris matris optimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky

- Canis familiaris intermedius – jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. duriče) a pudle

- Canis familiaris Leineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien.

 

Pes sprevádzal človeka niekoľko tisícročí takmer pri všetkých činnostiach, ktoré v dávnej histórii vykonával. Bol všetkým, čím bol aj jeho pán. Z lovca, ktorý duril a zabíjal korisť, sa stáva ochranca stáda zvierat, ťažné zviera, bojovník ochraňujúci pána a verný spoločník.

V tých časoch už človek zasahoval do populácie tým, že vyraďoval jedince, ktoré sa mu nechceli podvoliť, bránili ulovenú korisť, či nerešpektovali nadradenosť ľudí. Zemepisná izolácia jednotlivých skupín ľudí v rozdielnych prírodných podmienkach v staroveku si vyžiadala formovanie skupín psov s vlastnosťami a exteriérom špecifickým pre dané pomery a spôsoby lovu. (Fik, 2010).

Označenie Pes domáci je v podstate zovšeobecňujúcim pojmom pre obrovský počet plemien, ktorých veľkostné a farebné rázy, územné formy rôzne početných subpopolácií a taktiež pre veľmi často vznikajúcim genetickým prepojeniam, ktorých výsledkom býva naprosto svojrázny jedinec (Mikulica, 1992). Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien (Fogle, 2002). Pes bol vyvinutý v spoločnosti človeka a nemôže existovať bez neho. Nielen zoológovia dnes riešia otázku, či počas domestikácie viac ovplyvnil človek psa, alebo naopak pes človeka (Cisařovský, 2008).

Na základe špecifických požiadaviek pre poľovanie na určité skupiny alebo druhy zveri a pod vplyvom charakteru jednotlivých revírov sa postupne vyšľachtili jednotlivé plemená poľovných psov. V súčasnom období ich rozdeľujeme podľa upotrebiteľnosti v poľovníctve do šiestich základných skupín. Každá skupina sa vyznačuje určitými vlastnosťami a vlohami, ktoré cieľavedome využívame pri výkone práva poľovníctva (Lazár, 2008).

Základné skupiny poľovných plemien psov

I. Stavače:

 

A, Anglické:

a) krátkosrsté (pointre): Pointer

b) dlhosrsté (setre): Anglický seter, Írsky červený seter, Írsky červeno-biely seter, Gordon (Škótsky) seter

 

B, Kontinentálne:

a) krátkosrsté: Nemecký krátkosrstý stavač, Maďarský krátkosrstý stavač, Weimarský krátkosrstý stavač, Francúzsky krátkosrstý stavač, Taliansky stavač

b) hrubosrsté: Slovenský hrubosrstý stavač, Nemecký drôtosrstý stavač, Český fúzač, Maďarský drôtosrstý stavač, Pudelpointer, Taliansky hrubosrstý stavač

c) dlhosrsté: Nemecký dlhosrstý stavač, Weimarský dlhosrstý stavač, Veľký münsterlandský stavač, Malý münsterlandský stavač, Bretónsky dlhosrstý stavač

 

II. Farbiare: Bavorský farbiar, Hanoverský farbiar, Anglický farbiar (Bloodhound)

 

III. Duriče: Slovenský kopov, Alpský jazvečíkovitý durič, Štajerský durič, Poľský durič, Rusko-európska lajka, Západosibírska lajka, Východosibírska lajka, Karelský medvedí pes, Bígl, Baset, Anglický líščí pes, Sedmohradský durič, Veľký hrubosrstý vendénsky baset , Malý hrubosrstý vendénsky baset, Juhoslovanský trojfarebný durič, Taliansky krátkosrstý durič, Taliansky hrubosrstý durič, Švajčiarsky nízkonohý durič, Švajčiarsky durič, Švédsky jazvečíkovitý durič

 

IV. Sliediče: Anglický kokeršpaniel, Americký kokeršpaniel, Anglický špringer španiel, Welšský špringer španiel, Nemecký prepeličiar, Sussexský španiel, Americký vodný španiel, Írsky vodný španiel, Poľný španiel, Clumberský španiel

 

V. Retrívre: Labradorský retríver, Zlatý retríver, Hladkosrstý retríver (Flat), Kučeravý retríver, Retríver zo zálivu Chesapeake, Retríver z Nového Škótska,

 

VI. Brloháre:

 

A, Jazvečíky:

a) hladkosrstý: Jazvečík štandard hladkosrstý, Jazvečík trpasličí hladkosrstý, Jazvečík králičí hladkosrstý

b) hrubosrstý: Jazvečík štandard hrubosrstý, Jazvečík trpasličí hrubosrstý, Jazvečík králičí hrubosrstý

c) dlhosrstý: Jazvečík štandard dlhosrstý, Jazvečík trpasličí dlhosrstý, Jazvečík králičí dlhosrstý

 

B, Teriéry: Foxteriér hladkosrstý, Foxteriér hrubosrstý, Nemecký poľovný teriér, Český teriér, Waleský teriér, Írsky teriér,Jack russel teriér, Parson russel teriér, Border teriér, Paterdale teriér, Bulteriér, Škótsky teriér, Sealyhamský teriér, Skye teriér, Kern teriér, Austrálsky silky teriér, Norvičský teriér, Norfolkský teriér (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina I., Stavače

Veľkosť: zväčša mohutnejšej telesnej stavby, 60 – 68 cm vysoké o priemernej telesnej hmotnosti 25 – 35 kg.

Práca: sú charakteristické tým, že zver vystavujú. Túto vlastnosť, ktorú majú vrodenú, nemá nijaké iné plemeno. Stavač nesmie po vystavení zver vyduriť. Poľovník sa preto môže pokojne pripraviť na výstrel (Jursa, 2011). Sú nesporne všestranné psy, no toto tvrdenie treba brať s určitou rezervou, pretože sa dajú využiť na poľovačkách na drobnú, nanajvýš srnčiu zver. Stavače spoľahlivo pracujú iba na pofarbenej teplej stope. Nemožno ich úspešne použiť pre prácu na studených, často viac ako 10 hodín starých stopách. Tak isto nie sú vhodné na sledovanie studenej stopy na väčšie vzdialenosti (Latková, 2013). Všestranný stavač však zver nielen vyhľadá a vystaví, ale aj dohľadá, prinesie pernatú zver, pracuje aj na pofarbenej stope srnčej zveri, ktorú má na remeni spoľahlivo sledovať prípadne, voľne vypustený zhasnutú zver hlásiť alebo oznámiť. Používajú sa na prácu v poli i v lesných revíroch. Stavače veľmi dobre pracujú aj vo vode najmä pri poľovaní na divé kačice (Tichá, 2006).

Z pôvodných plemien sa v rozličných krajinách selekciou a čistokrvnou plemenitbou vyšľachtili samostatné plemená, ktoré sa rozdeľujú na anglické a kontinentálne stavače.

Pre anglické stavače je charakteristický výrazný záhlavový výčnelok a veľmi výrazný sklon čela. Delíme ich na krátkosrsté (pointre) a dlhosrsté (setre).

Kontinentálne stavače sa vyznačujú typicki dosť plochou lebkou a mierne strmým sklonom čela. Podľa typu srsti ich delíme na krátkosrsté, hrubosrsté a dlhosrsté (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina II., Farbiare

Veľkosť: sú to psy menšej telesnej stavby ako stavače, v priemere 45 – 55 cm vysoké a o hmotnosti 18 – 20 kg.

Práca: ich úlohou je dohľadávať jeleniu, danieliu, srnčiu, kamzičiu, mufloniu a diviačiu zver (Ciberej et al., 2010). Na inú zver a iný spôsob poľovania sa nemajú používať. Dobre vycvičený farbiar dohľadá a zachráni každý postrelený kus zveri. V revíroch kde žije prevažne diviačia a jelenia zver nie je možné farbiara nahradiť (Latková, 2013). Pracujú vynikajúcim spôsobom na stope, aj viac hodín starej, sú skutočne veľmi vytrvalé a sledujú stopu na obrovské vzdialenosti často vo veľmi ťažkých terénnych podmienkach. Používajú sa výhradne v lesných poľovných revíroch. Vyžadujú osobitne trpezlivý a dlhý výcvik. Musia sa naučiť trpezlivo držať len tú stopu, na ktorú ich vodič vypustil. Nájdenú zver by mali hlásiť (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina III., Duriče

Sú najstaršou, kedysi najpočetnejšou skupinou psov. Duriče sú predkami všetkých poľovných psov. Každá krajina mala svoje domáce plemeno, ktoré však vplyvom ubúdania zveri a zmien v spôsobe poľovania zanikali a zanikajú ešte i dnes. U nás je najrozšírenejší durič Slovenský kopov, ďalej Štajerský durič a Alpský jazvečíkovitý durič. Sú predkom všetkých poľovných psov (Baka a Jevčák, 2008).

Veľkosť: Dnes používané plemená sú vcelku menšej telesnej stavby o výške 40 – 50 cm a o hmotnosti 15 – 20 kg.

Práca: v súčasnej dobe je z poľovníckeho hľadiska prípustné používať duriče výlučne na durenie diviačej zveri, dravej zveri, najmä líšok. Na durenie je povolené používať iba „krátkonohých“ duričov (v súvislosti s chovom srnčej zveri) s výškou v kohútiku do 50 cm. Na území dnešného Slovenska tento zákaz poľovať na zver pomocou vysokonohých psov platí už od roku 1729. V rámci Medzinárodnej kynologickej federácie však rozoznávame približne sedemdesiat plemien duričov. Z nich však môže u nás reálne poľovať sotva polovica. Množstvo týchto plemien, hoci stáročiami na túto prácu šľachtených, u nás nemôže pracovať. Už spomínaný limit 50 centimetrov v kohútiku, tak diskvalifikuje veľké množstvo plemien. (Strečko, 2011). Sú veľmi vytrvalé, aj niekoľko hodín vydržia prehľadávať húštiny v najťažších terénoch a nájdenú zver držia a hlásia až do príchodu poľovníka. Využíva sa hlavne vo vysokohorskom, ťažko dostupnom teréne (Latková, 2013).

 

Skupina IV., Sliediče

Veľkosť: Ich telesná výška sa v závislosti od plemena pohybuje v rozpätí od 40 – 50 cm a hmotnosť je 12 – 21 kg.

Práca: sú predchodcovia stavačov, však zver nevystavujú, ale na ňu svojským spôsobom upozorňujú. Hlavnou úlohou sliedičov je prehľadávať húštiny a pracovať na teplej stope. Na tejto stope sa majú sliediče hneď ozývať. Nemajú sa však držať jednej stopy, ale sliediť aj po iných stopách a tak zdvihnúť čo najväčší počet zvierat. Sliediče sú nenahraditeľné všade tam, kde sa poľuje na malú zver v húštinách, v úzkych hustých porastoch a na všetkých miestach, kde väčší pes prenikne len veľmi ťažko (Ciberej et al., 2010)

 

Skupina V., Retrívre (Prinášače)

Veľkosť: sú vo všeobecnosti veľké plemená, cca 50 cm v kohútiku, od 30 kg. Môžu byť krátkosrsté i dlhosrsté.

Práca: retríver alebo retriever, po slovensky prinášač, je označenie pre špecifickú skupinu plemien poľovných psov, vyšľachtených za účelom prinášania koristi, zabitej strelnou zbraňou k lovcovi. Ide predovšetkým o vtáctvo, ale aj o malú zver, ako napríklad zajace. Korisť prinášajú po súši i z vody (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina VI., Brloháre

Veľkosť: jedná sa o plemená malých telesných rozmerov o hmotnosti do 10 kg a telesnej výšky maximálne do 40 cm (u jazvečíkov do 23 cm).

Práca: používajú sa na vyháňanie zveri z brloha. K tomu je uspôsobená aj ich telesná stavba. Sú to veľmi odvážne a tvrdé psy. Sú veľmi vhodné aj na prácu na povrchu a to najmä na durenie diviačej zveri. Úspešné pracujú aj na pofarbenej stope. Pomocou brlohárov možno veľmi účinne regulovať stavy dravej zveri, najmä líšok.

a) teriéry - okrem brlohovania sa niektoré plemená s úspechom používajú aj na durenie diviačej zveri alebo prácu na vode (Ciberej et al., 2010).

b) jazvečíky – sú najmenšie plemená poľovných psov. Využívajú sa na prácu pod zemou, na vyhľadávanie dravej zveri. Vyžaduje sa od nich, aby ochotne vchádzali do brlohov a dravú zver odtiaľ vyhnali, alebo zaškrtili a vytiahli. Na povrchu nahrádzajú prácu duričov i sliedičov (Latková, 2013). Majúmimoriadne vyvinuté vlohy k práci na povrchu,k hlasitému dureniu a k práci na dohľadávkach. (Ciberej et al., 2010). Jazvečíky sa vyskytujú v troch rôznych variantoch podľa druhu osrstenia: hladkosrsté, hrubosrsté dlhosrsté a v troch veľkostných formách: v normálnej (štandardnej), v trpasličej a králičej forme (Feiraislova, 2011). V poľovníctve sú jazvečíky všestranne využiteľné, pretože okrem brlohovania ich možno využiť takmer na všetky druhy prác vyžadovaných pri výkone práva poľovníctva. Väčšie problémy majú len pri prinášaní zajaca a bažanta a pri práci vo vyššej snehovej prikrývke (Ciberej et al., 2010).

 

Medzinárodná kynologická federácia - FCI

Výsledkom cieľavedomého šľachtenia psov je dnes viac ako 400 plemien psov. Postupne vznikali rôzne združenia a spolky rôznych plemien a dnes existuje niekoľko strešných organizácii združujúcich tieto kluby. Najväčšou medzinárodnou organizáciou je „Fédération Cynologique Internationale“ (FCI) – Medzinárodná kynologická federácia, ktorá okrem množstva iného dozerá na tvorbu a aktualizáciu štandardov jednotlivých plemien. FCI vznikla v roku 1911. Sídlo sekretariátu je v Thuine v Belgicku (Dunst, 2010). V roku 2012 eviduje presne 343 uznaných plemien psov a v svojích radoch zastupuje 87 členských štátov, z toho 5 zakladajúcich (De Clercq, 2012).

 

Triedenie plemien psov - do desiatich skupín (platné aj pre Slovensko) je nasledovné:

 

Skupina 1: Salašné a pastierske psy (bez švajčiarskych salašných psov)

Sekcia 1: Ovčiarske psy
Sekcia 2: Pastierske psy (bez švajčiarskych salašných psov)

 

Skupina 2: Pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske salašné psy

Sekcia 1: Pinče a bradáče
Sekcia 2: Molosoidné psy
Sekcia 3: Švajčiarske salašné psy
Sekcia 4: Ostatné plemená

 

Skupina 3: Teriéry

Sekcia 1: Vysokonohé teriéry
Sekcia 2: Nízkonohé teriéry
Sekcia 3: Teriéry typu bull
Sekcia 4: Trpasličie teriéry

 

Skupina 4: Jazvečíky

Sekcia 1: Jazvečíky

 

Skupina 5: Špice a pôvodné plemená

Sekcia 1: Severské saňové psy
Sekcia 2: Severské poľovné psy
Sekcia 3: Severské strážne a pastierske psy
Sekcia 4: Európske špice
Sekcia 5: Ázijské špice a príbuzné plemená
Sekcia 6: Pratyp
Sekcia 7: Pratyp – psy pre poľovné využitie
Sekcia 8: Poľovné psy – pratyp s ridžom na chrbte

 

Skupina 6: Duriče, farbiare a príbuzné plemená

Sekcia 1: Duriče
Sekcia 2: Farbiare
Sekcia 3: Príbuzné plemená

 

Skupina 7: Stavače

Sekcia 1: Kontinentálne stavače
Sekcia 2: Britské a írske stavače

 

Skupina 8: Retrivre, sliediče a vodné psy

Sekcia 1: Retrívre
Sekcia 2: Sliediče
Sekcia 3: Vodné psy

 

Skupina 9: Spoločenské a sprievodné psy

Sekcia 1: Bišony a podobné plemená
Sekcia 2: Pudle
Sekcia 3: Malé belgické plemená
Sekcia 4: Naháče
Sekcia 5: Tibetské plemená
Sekcia 6: Čivavy
Sekcia 7: Anglické spoločenské španiele
Sekcia 8: Japonský španiel a pekinéz
Sekcia 9: Kontinentálne trpasličie španiele
Sekcia 10: Kromforlender
Sekcia 11: Malé dogovité plemená

 

Skupina 10: Chrty

Sekcia 1: Dlhosrsté chrty
Sekcia 2: Drsnosrsté chrty
Sekcia 3: Krátkosrsté chrty

 

Skupina 0: predbežne prijaté plemená

 


Anglický kynologický klub - The Kennel Club

„The Kennel Club“ - Anglický kynologický klub, je najstaršou kynologickou organizáciou na svete. Svoju činnosť vyvíja už od roku 1873. Ako prvý založil centrálnu plemennú knihu registrovaných čistokrvných psov, určil princípy vytvárania oficiálnych štandardov a stanovil podmienky, ktoré musí populácia psov spĺňať, aby mohla byť uznaná za samostatné čistokrvné plemeno. (Young, 2011).

The Kennel Club, ako uvádza aj Young (2011), rozdeľuje plemená do nasledujúcich skupín:

1.Poľovné psy (Hounds)
2.Pracovné psy (Working Dogs)
3.Teriéry (Terriers)
4.Stavače, slediče, retrívery a vodné psy (Gundogs)
5.Pastierske plemená (Pastoral)
6.Úžitkové plemená (Utility)
7.Malé plemená (Toy Dogs)

Slovenská kynológia má dlhú a pestrú tradíciu. Vychádza predovšetkým z tradície nemeckej kynológie, samozrejme s miestnymi špecifikami. I šľachtiteľstvo psích plemien na území Slovenska často vychádzalo z nemeckých plemien a nemecká kynológia bola u nás vzorom a ukazovateľom smeru. Na našom území boli vyšľachtené 4 plemená psov: Slovenský kopov, Slovenský hrubosrstý stavač, Slovenský čuvač, a Československý vlčiak. Faktorom, ktorý ovplyvnil slovenskú kynológiu, bola orientácia na prácu. Šľachtenie sa zaoberalo výlučne pracovnými plemenami. Z pracovných odvetví to boli predovšetkým lovecké a pastierske práce. Z tohto východiskového prostredia vychádzali šľachtitelia, ktorí pocítili potrebu vytvorenia nového poľovného plemena so špecifickými vlastnosťami, vhodnými do slovenského lesného prostredia, výsledok je Slovenský kopov a Slovenský hrubosrstý stavač (Ciberej et al., 2010).


Slovenský hruborstý stavač

Štandard FCI pod číslom 320, uznaný 1. 6. 2003 popisuje celkový vzhľad nášho ďalšieho národného plemena ako stredne veľkého až väčšieho psa pracovného typu, silnejšej kostry, pritom ušľachtilých tvarov, sivej farby s hrubým osrstením. Telesný rámec je mierne obdĺžnikový.

Charakteristické vlastnosti ho vyznačujú ako psa silného, odvážneho, ostrého na dravú zver. Napriek svojej ostrosti je ľahko cvičiteľný a poslušný. Má vrodené vlastnosti pre všestranné použitie, osobitne pre prinášanie, prácu na stope a vo vode. Povaha vyrovnaná, bez plachosti, bojazlivosti a agresivity (Jursa, 2003). Možno ho charakterizovať ako vynikajúceho všestranného stavača. Hľadá s nosom v úrovni chrbtovej línie, prípadne tesne pod ňou, prevažne v cvale pred vodičom približne 80-100 metrov na každú stranu, dobre využívajúc vietor, pričom vďaka kvalite svojho čuchu mu nič neujde a priestor prehľadá do posledného miestečka. Vystavovanie je pevné a spoľahlivé, táto vloha sa prejavuje spravidla vždy pred dosiahnutím jedného roka. Jeho veľkou prednosťou je ľahká cvičiteľnosť. Vyniká vrodenou veľkou chuťou prinášať. Aj vďaka svojej srsti je náruživý a prirodzený vodár. Na dohľadávanie raticovej zveri (najmä srnčej) po pofarbenej stope je jeho výcvik úplne jednoduchý.. Je značne ostrý na dravú zver, niektoré jedince sú vzhľadom na túto vlastnosť veľmi dobre zapracované aj na diviačiu zver, ktorá sa v posledných rokoch často vyskytuje aj v nížinných revíroch. Povaha SHS je veľmi priateľská a milá, charakter je vyrovnaný a kľudný (Urban, 2010). Ukázalo sa, že stačí ich učiť jednotlivým úkonom treba priebežne a pravidelne. Mnohé z nich potom dokáže vykonať sám, čo len potvrdzuje, že genetické vlohy tohto plemena sú veľmi silné. A tak stačí ich vlohy len podporovať, dať im priestor na realizáciu, čím sa utvrdzujú ich vlastnosti. Slovenský hrubosrstý stavač má toľko dobrých vlastností – inteligentnosť, vytrvalosť, odolnosť, rýchlosť, silu, elegantný vzhľad a príchylnosť k rodine chovateľa – slovom má všetky prednosti poľovne upotrebiteľného psa (Hrežík a Staroščák 2012).

Šľachtenie Slovenského hrubosrstého stavača ako nášho pôvodného plemena sa začalo približne v 40. rokoch 20. storočia. Koloman Slimák začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali. Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali Weimarský stavač, Český fúzač a Nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí Weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy od roku 1950. Oficiálny štandard Weimarského stavača však neuznával jeho hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu, ale bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme. V roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal v otázke uznania tejto hrubosrstej variety slovenským chovateľom, že Nemecko, ako krajina pôvodu Weimarského stavača, neuznáva jeho hrubosrstú formu. Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Československu už pomerne veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného plemena. Pre toto uznanie bolo potrebné vykonať ešte veľa práce, bolo potrebné rozdeliť populáciu do nepríbuzných krvných línií. To ale vtedajšia dostatočne široká chovná základňa bez väčších problémov umožňovala a po vypracovaní potrebných materiálov pre uznávaciu komisiu FCI, bola celá snaha vtedajších nadšencov pre chov tejto rasy korunovaná 6. júna 1983 úspechom, kedy bol na zasadnutí tejto komisie v Madride oficiálne uznaný ako plemeno. Tak vzniklo naše zatiaľ najmladšie národné plemeno a obohatilo tak skupinu kontinentálnych hrubosrstých stavačov (Urban, 2010).


Slovenský kopov

FCI štandard č. 244 hovorí o celkovom vzhľade ako o psovi vždy čiernom s hrdzavohnedým až mahagónovým pálením na pyskoch, nad očami, vnútornej strane ušníc, končatinách, spodnej strane chvosta a na zadku. Ľahšej stavby tela, ale pritom pevnej kostry obdĺžnikovitého tvaru. Výška súk v kohútiku 40–45cm, psov 46–50cm. Hmotnosť 15 až 20 kg. Srsť stredne dlhá s hustou podsadou.

Podľa štandardu sa Slovenský kopov popisuje ako odvážny temperamentný pes, dostatočne silný, prispôsobený pre vnikanie do lesných húštin. Dokáže niekoľko hodín hlasito sledovať čerstvú stopu. Vyniká smelosťou a vytrvalosťou. Má výborný čuch a neobyčajne vyvinutý orientačný zmysel. Pokojnú, vyrovnanú povahu.

Prednostne sa používa na lov diviačej zveri ako durič. Vhodný je na individuálny aj spoločný lov, prehľadáva malé aj veľké húštiny. Ako durič pracuje na veľkom priestore. So záujmom hlasito sleduje aj stopy inej zveri (jelenej, danielej, muflonej, srnčej, zajačej, medveďa, rysa, líšky, mačky…). Osvedčil sa aj na dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín. Osrstením vyhovuje aj pre poľovanie na snehu. (Zdroj uvedený v prehľade literatúry pod písmenom B).

Z histórie vieme že Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. V minulosti sa zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste i niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa uprednostňovali skôr vysokonohí a telesne silnejší jedinci. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. – 18 (Slimák, 1982). K jednotnému typu sa prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Významný rok v šľachtení novodobého kopova bol rok 1936, kedy sa Banskej Bystrici konal prvý chovný zvod, na ktorom vybrali prvých chovných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Od začiatku úmyselného chovu kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Už vtedy však bol vypracovaný štandard len málo rozdielny od toho dnešného. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy. Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba vychádzať z doterajšieho vývoja kopova. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovné využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Treba si uvedomiť, že nikde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho doplnenie, či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Je to naše národné plemeno a to si zaslúži náležitú pozornosť (Boldiš, 2001).

Tatranský durič

Najmladšie národne plemeno poľovných psov. Aktuálne ešte v procese šľachtenia. Uznané na národnej úrovni.

Text prevzatý z publikácie: Zhodnotenie poľovnej kynológie na slovensku v rokoch 2006 až 2012

Autor: Ing. Daniel Hrežík


29-05-2015

Príspevok: Legislatíva spojená s poľovnou kynológiou (rok 2014)

Zákon číslo 274 zo 16. júna 2009 o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Čl. I. - Základné ustanovenia:

§ 1 - Predmet úpravy

(1) Tento zákon upravuje

  1. a) podmienky zachovania druhovej pestrosti a zdravých populácií voľne žijúcej zveri a jej prirodzených biotopov,
  2. b) uznávanie, zmeny a využitie poľovných revírov,
  3. c) poľovnícke hospodárenie, plánovanie a dokumentáciu,
  4. d) ochranu poľovníctva a zveri, starostlivosť o zver, zlepšovanie životných podmienok zveri a pôsobnosť poľovníckej stráže,
  5. e) vznik, registráciu a zánik poľovníckej organizácie,
  6. f) organizáciu, postavenie a pôsobnosť Slovenskej poľovníckej komory (ďalej len „komora“),
  7. g) podmienky na lov a zužitkovanie zveri,
  8. h) náhradu škody spôsobenej poľovníctvom, zverou a na zveri,
  9. i) pôsobnosť orgánov štátnej správy na úseku poľovníctva a štátny dozor v poľovníctve,
  10. j) zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom.

(2) Tento zákon sa nevzťahuje na tie jedince raticovej zveri, ktoré sú chované vo farmových chovoch a ktoré sú považované za hospodárske zvieratá.

 

§ 2 - Vymedzenie základných pojmov

  1. h) poľovne upotrebiteľným psom pes uznaného poľovného plemena s preukazom o pôvode, ktorý úspešne absolvoval skúšku poľovnej upotrebiteľnosti,

 

§ 19 - Poľovnícky hospodár

(10) Poľovnícky hospodár je oprávnený

  1. e) vyžadovať v poľovnom revíri od osôb vykonávajúcich lov zveri včasné dohľadanie postrieľanej zveri pri použití poľovne upotrebiteľných psov,

 

§ 26 - Povinnosti užívateľa poľovného revíru

  1. o) používať pri ochrane zveri a love zveri poľovne upotrebiteľných psov.

 

§ 55 - Lov zveri

(9) Husi a kačice možno loviť aj na ťahu najskôr hodinu pred východom slnka a najneskôr hodinu po západe slnka za použitia najmenej jedného poľovne upotrebiteľného psa na každých aj začínajúcich troch strelcov.

 

§ 58 - Lov zveri na spoločnej poľovačke

(1) Spoločnou poľovačkou je poľovačka schválená príslušným obvodným lesným úradom za účasti najmenej troch strelcov a potrebného počtu poľovne upotrebiteľných psov.

(6) Malú zver a kuroptu horskú možno loviť len na spoločnej poľovačke okrem lovu pomocou poľovných dravcov a lovu na účely výcviku a skúšok poľovných psov. V oplotených viniciach, záhradách, ovocných sadoch, ovocinárskych škôlkach a lesných škôlkach možno zajaca poľného a králika divého loviť aj individuálne počas celého roka na základe povolenia obvodného lesného úradu a povolenia na lov (§ 53 ods. 6).

(8) Pri spoločnej poľovačke na malú zver, kačice a husi musia byť na vyhľadávanie, dohľadávanie a prinášanie ulovenej zveri prítomné na prvých troch strelcov jeden a na ďalších aj začatých päť strelcov ďalší poľovne upotrebiteľný pes. Pri spoločnej poľovačke na diviačiu zver musí byť na durenie a dohľadávanie diviačej zveri prítomný na prvých päť strelcov jeden a na každých aj začatých desať strelcov ďalší poľovne upotrebiteľný pes.

 

§ 59 - Povinnosti vedúceho spoločnej poľovačky a jej účastníkov

(2) Vedúci spoločnej poľovačky riadi spoločnú poľovačku a zodpovedá za jej organizáciu a bezpečný priebeh. Pred začatím spoločnej poľovačky je povinný

  1. e) vykonať kontrolu preukazov poľovných psov prítomných na poľovačke a na jej základe upraviť počet strelcov tak, aby zodpovedal určenému počtu poľovne upotrebiteľných psov na poľovačke.

(4) Vedúci spoločnej poľovačky je povinný počas spoločnej poľovačky alebo po skončení spoločnej poľovačky alebo najneskôr v nasledujúci deň zabezpečiť za pomoci poľovne upotrebiteľného psa dohľadávku postrelenej zveri. Na dohľadávke sa môžu zúčastniť len osoby určené užívateľom poľovného revíru. Pre dohľadávku, ak sa uskutoční nasledujúci deň, sa vystaví povolenie ako na spoločnú poľovačku. Na dohľadávke možno dostreľovať len poranenú zver; dohľadávka nesmie mať charakter novej poľovačky.

(6) Ak došlo počas spoločnej poľovačky k usmrteniu poľovníckeho psa alebo k poškodeniu veci, je vedúci spoločnej poľovačky povinný poľovačku zastaviť a zaistiť dôkazy, spísať o udalosti záznam a bezodkladne ju oznámiť obvodnému lesnému úradu.

 

§ 63 - Dohľadávanie a nájdenie zveri

(2) Pri dohľadávaní zveri, ak nemôže zver sám alebo s pomocou iných osôb dohľadať, je povinný použiť na dohľadávanie poľovne upotrebiteľného psa.

 

§ 65 - Zakázané spôsoby lovu a iné zákazy

  1. b) používať psa na durenie raticovej zveri okrem durenia tejto zveri poľovnými psami pri dohľadávaní postrieľanej zveri a durenia diviačej zveri, ak sa durí poľovnými psami, ktoré majú skúšku na durenie zveri.

 

§ 74 - Obvodný lesný úrad

  1. n) povoľuje v čase ochrany zveri mimoriadny lov chorej alebo poranenej zveri a lov zveri na účely výcviku a skúšok poľovných psov alebo poľovných dravcov podľa § 56 ods. 4.

Vyhláška číslo 344 Ministerstva pôdohospodárstva Slovenskej republiky z 10. augusta 2009 ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve.

Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky podľa § 82 zákona č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov ustanovuje:

Poľovne upotrebiteľné psy
§ 73 (1) V záujme zabezpečenia riadneho poľovníckeho hospodárenia, lovu zveri, dohľadania postrieľanej zveri, zamedzenia znehodnotenia diviny, záchrany zveri a vajec v čase zberu poľnohospodárskych plodín a živelných udalostí a ochrany zveri proti predátorom sa ustanovujú druhy skúšok na získanie kvalifikácie poľovnej upotrebiteľnosti psov, ktorých zoznam je uvedený v prílohe č. 35.

(2) Na skúškach poľovnej upotrebiteľnosti preukazuje pes vlastnosti a schopnosti pracovať pri užívaní poľovného revíru.

(3) Skúšok poľovnej upotrebiteľnosti sa môžu zúčastniť len psy plemien uvedených v prílohe č. 35a. Psy jednotlivých plemien môžu získať poľovnú upotrebiteľnosť len na skúškach uvedených v prílohe č. 35a pri príslušnom plemene.

(4) Výcvik, skúšky a iné kynologické podujatia sa neposudzujú ako užívanie poľovného revíru.

(5) Pri jednotlivých druhoch skúšok podľa skupín plemien sa postupuje podľa skúšobných poriadkov pre skúšky
a) stavačov, 
b) malých plemien, 
c) farbiarov, 
d) duričov, 
e) brlohárov, 
f) prinášačov - retrievrov. 

(6) Skúšobné poriadky pre skúšky jednotlivých skupín plemien vydá komora.

(7) Výkony psov na skúškach hodnotia kvalifikovaní rozhodcovia vymenovaní a delegovaní komorou.

§ 74

Poľovne upotrebiteľné psy vo vlastníctve zahraničných majiteľov sa môžu používať pri užívaní poľovných revírov, ak sú zapísané v plemenných knihách uznaných FCI a absolvovali predpísané druhy skúšok poľovnej upotrebiteľnosti, o čom predloží vodič psa príslušný doklad.

§ 75

(1) Užívateľ poľovného revíru vedie evidenciu poľovných a poľovne upotrebiteľných psov vo svojom vlastníctve a vlastníctve svojich zamestnancov alebo členov alebo zmluvne zabezpečených psov..

(2) Zoznam psov poľovných plemien, ktoré možno použiť na lov a dohľadávanie zveri a druhy odborných skúšok na účely poľovnej upotrebiteľnosti jednotlivých plemien podľa § 66 ods. 4 zákona je uvedený v prílohe č. 35a.

(3) Potrebný počet poľovne upotrebiteľných psov je uvedený v prílohe č. 35b.

(4) Užívateľ poľovného revíru vedie evidenciu poľovných psov a poľovne upotrebiteľných psov podľa vzoru uvedeného v prílohe č. 16, ktorú predkladá okresnému úradu na účely štátneho dozoru a obvodnej poľovníckej komore na účely výkonu kontroly.

Zoznam skúšok na získanie poľovnej upotrebiteľnosti

Príloha č. 35 k vyhláške č. 344/2009 Z. z.

1. Poľovnú upotrebiteľnosť na lov a dohľadávanie jednotlivých druhov zveri získavajú psy na skúškach, a to na dohľadávanie:

a) malej zveri (zajac, bažant)

  1. stavače, ak úspešne absolvovali jesenné (JSS), lesné (LSS) alebo všestranné skúšky stavačov (VSS),
  2. teriéry, jazvečíky, sliediče a duriče, ak úspešne absolvovali jesenné (JSMP) alebo všestranné skúšky pre malé plemená (VSMP), a retrievery, ak úspešne absolvovali skúšky retrieverov z prinášania malej zveri,

b) malej zveri (divá kačica)

stavače, teriéry, jazvečíky, sliediče, retrievery a duriče, ktoré úspešne absolvovali jesenné skúšky (JSS/JSMP) alebo špeciálne skúšky z vodnej práce (VP), alebo všestranné skúšky (VSS/VSMP), a retrievery, ak úspešne absolvovali skúšky retrieverov z prinášania malej zveri (SRPMP),

c) srnčej zveri

  1. stavače, ktoré úspešne absolvovali farbiarske skúšky stavačov (FSS) alebo lesné skúšky stavačov (LSS), alebo všestranné skúšky stavačov (VSS),
  2. teriéry, jazvečíky, sliediče alebo duriče, ktoré úspešne absolvovali farbiarske skúšky malých plemien (FSMP) alebo lesné skúšky malých plemien (LSMP), alebo  všestranné skúšky malých plemien (VSMP),
  3. farbiare, ktoré úspešne absolvovali farbiarske skúšky malých plemien (FSMP) alebo lesné skúšky malých plemien (LSMP), alebo individuálne hlavné skúšky farbiarov (IHF),

d) diviačej zveri

  1. duriče, teriéry, jazvečíky a sliediče, ktoré úspešne absolvovali skúšky duričov (SD) alebo farbiarske skúšky duričov (FD),
  2. farbiare, ktoré úspešne absolvovali farbiarske skúšky duričov (FD) alebo individuálne hlavné skúšky farbiarov (IHF),

e) jelenej, muflonej a danielej zveri

 1. farbiare alebo slovenské kopovy, alebo jazvečíkovité duriče, alebo štajerské duriče po absolvovaní predbežných skúšok farbiarov (PF).

 2. Farbiare po úspešnom absolvovaní individuálnych hlavných skúšok farbiarov (IHF) získavajú kvalifikáciu poľovnej upotrebiteľnosti na dohľadávanie všetkých druhov raticovej zveri.

 3. Poľovnú upotrebiteľnosť na lov predátorov môžu získať jazvečíky a teriéry, ktoré úspešne absolvujú skúšky v brlohárení (BL).

            Súčasťou prílohy č. 35 k vyhláške 344/2009 Z.z je aj zoznam plemien poľovných psov, a skúšky na ktorých sa môžu zúčastniť pre získanie poľovnej upotrebiteľnosti. Tento zoznam nájdete v prílohe.

POČET A POUŽÍVANIE POĽOVNE UPOTREBITEĽNÝCH PSOV PODĽA VÝMERY POĽOVNÉHO REVÍRU A DRUHU CHOVANEJ A LOVENEJ ZVERI

Príloha č. 35b k vyhláške č. 344/2009 Z.z.

Pri výkone práva poľovníctva sa môžu používať len poľovne upotrebiteľné psy uvedené v zozname psov poľovných plemien, ktoré môžu absolvovať skúšky poľovnej upotrebiteľnosti s preukazom o pôvode.


1.Počet poľovne upotrebiteľných psov v poľovných revíroch je dostatočný, ak . 
a) v poľovných revíroch s malou zverou na každých i začínajúcich 1 000 ha je jeden stavač 
a na každých i začínajúcich 2 000 ha jeden jazvečík, teriér, sliedič, retriever alebo durič, 
b) v zmiešaných revíroch, v ktorých prevláda malá zver, na každých i začínajúcich 1 500 ha jeden stavač a na každých i začínajúcich 2 000 ha jeden jazvečík, teriér, sliedič, retriever alebo durič, 
c)v zmiešaných revíroch, v ktorých prevláda raticová zver, na každých i začínajúcich 2 500 ha jeden stavač a jeden jazvečík alebo teriér, sliedič, retriever alebo durič, 
d)v lesných revíroch, v ktorých je raticová zver, na každých i začínajúcich 4 000 ha jeden farbiar, slovenský kopov, jazvečíkovitý durič alebo štajerský durič s absolvovanými predbežnými skúškami farbiarov a jeden jazvečík, teriér, sliedič alebo durič, 
e)vo všetkých revíroch bez zreteľa na výmeru jeden brlohár na lov líšok na účely tlmenia besnoty.

2.V poľovných revíroch, v ktorých sa neplánuje lov malej zveri, nemusia byť k dispozícii poľovne upotrebiteľné stavače.

3.V poľovných revíroch, v ktorých sa loví raticová zver, treba zabezpečiť na dohľadávanie:
a)srnčej zveri na každých i začínajúcich 3 000 ha jedného psa, ktorý skúškami preukázal schopnosť dohľadať srnčiu zver, 
b)diviačej zveri na každých i začínajúcich 3 000 ha jedného psa, ktorý skúškami preukázal schopnosť dohľadať diviačiu zver, 
c)jelenej, danielej alebo muflonej zveri na každých i začínajúcich 4 000 ha jedného poľovne upotrebiteľného farbiara, slovenského kopova, jazvečíkovitého duriča alebo štajerského duriča s absolvovanými predbežnými skúškami farbiarov.

4.Počty poľovne upotrebiteľných psov podľa bodu 3 písm. a) až c) treba zabezpečiť na výmeru poľovných pozemkov, na ktorých sa lov príslušného druhu raticovej zveri plánuje.

5.Na spoločných poľovačkách na diviačiu zver sa na durenie môžu používať iba psy s absolvovanými skúškami duričov a psy vo výcviku pripravujúce sa na skúšky duričov. Predpísaný minimálny počet psov na spoločnej poľovačke musí mať absolvované skúšky duričov.

6.Ak užívateľ poľovného revíru alebo jeho členovia nevlastnia dostatočný počet poľovne upotrebiteľných psov, je možné ich zabezpečiť zmluvou. 

7.Poľovnú upotrebiteľnosť na lov a dohľadávanie jednotlivých druhov zveri získavajú psy na skúškach, a to:

a)malej zveri (zajac, bažant)
- stavače, ak úspešne absolvovali jesenné, lesné alebo všestranné skúšky stavačov, 
- teriéry, jazvečíky, sliediče, retrievre a duriče, ak úspešne absolvovali jesenné alebo všestranné skúšky pre malé plemená a retrievre, 

b)kačice divej, chochlačky sivej a chochlačky vrkočatej, husi divej, husi siatinnej a husi bieločelej:
- stavače, teriéry, jazvečíky, sliediče, retrievre a duriče, ktoré úspešne absolvovali jesenné skúšky alebo špeciálne skúšky z vodnej práce alebo všestranné skúšky, 

c)srnčej zveri
- stavače, ktoré úspešne absolvovali farbiarske alebo lesné alebo všestranné skúšky stavačov, 
- teriéry, jazvečíky, sliediče, retrievre alebo duriče, ktoré úspešne absolvovali farbiarske alebo lesné, alebo všestranné skúšky malých plemien alebo retrievrov, 
- farbiare, ktoré úspešne absolvovali farbiarske alebo lesné skúšky malých plemien alebo individuálne hlavné skúšky farbiarov, 

d)diviačej zveri
- duriče, teriéry, jazvečíky a sliediče, ktoré úspešne absolvovali skúšky duričov alebo farbiarske skúšky duričov, 
- farbiare, ktoré úspešne absolvovali farbiarske skúšky duričov alebo individuálne hlavné skúšky farbiarov, 

e)jelenej, muflónej a danielej zveri
- len farbiare, slovenské kopovy, jazvečíkovité duriče alebo štajerské duriče po absolvovaní predbežných skúšok farbiarov".

Farbiare po úspešnom absolvovaní individuálnych hlavných skúšok farbiarov získavajú kvalifikáciu poľovnej upotrebiteľnosti na dohľadávanie všetkých druhov raticovej zveri.
Poľovnú upotrebiteľnosť na lov škodlivej zveri môžu získať jazvečíky a teriéry, ktoré úspešne absolvujú skúšky v brlohovaní.

Využívanie poľovne upotrebiteľných psov pri výkone práva poľovníctva je neoddiskutovateľná a logická povinnosť užívateľa každého revíru, vyplývajúca zo zákona o poľovníctve a príslušných nariadení orgánov štátnej správy riadiacich poľovníctvo. Poľovné psy svojou prácou zachránia ročne nájdením a dohľadaním ulovenej a postrieľanej zveri niekoľko desiatok ton zveriny.

Poľovne upotrebiteľný pes - je pes poľovného plemena, ktorý úspešne na skúškach preukázal výkon a vlastnosti potrebné na použitie v poľovníctve. Za poľovne upotrebiteľného psa môže byť uznaný len čistokrvný pes niektorého poľovného plemena uznaného v FCI zapísaní v plemennej knihe (Staviarska, 2011).

Skúšky pre získanie poľovnej upotrebiteľnosti psov

Zákon o poľovníctve a predpisy vydané na jeho realizáciu kladú užívateľom poľovných revírov používať pri výkone práva poľovníctva poľovne upotrebiteľných psov. Poľovná upotrebiteľnosť sa preukazuje účasťou na skúškach poľovnej upotrebiteľnosti psov. Ak chovateľské kluby uznajú za potrebné, môžu vypísať špeciálne skúšky chovnej spôsobilosti, ktorými však nezíska pes poľovnú upotrebiteľnosť, alebo môžu niektoré zo skúšok určiť ako povinné pre zaradenie jedincov do chovu a tak prispieť k zachovaniu genetickej výbavy prenášania pracovných vlastností. Najvyšší stupeň výcviku sa zisťuje na vrcholových podujatiach - memoriáloch. Na jednotlivých druhoch skúšok sa môžu zúčastniť psy príslušných poľovných plemien, ktorým  je umožnené ten-ktorý druh skúšok absolvovať (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

Podľa skúšobného poriadku pre skúšky stavačov, pre skúšky malých plemien, farbiarov, duričov a skúšobného poriadku pre skúšky v brlohárení, Slovenský poľovnícky zväz organizuje tieto druhy skúšok pre psy poľovných plemien:

  1. a) Skúšky vlôh stavačov (SVS)
  2. b) Jesenné skúšky stavačov (JSS)
  3. c) Lesné skúšky stavačov (LSS)
  4. d) Farbiarske skúšky stavačov (FSS)
  5. e) Všestranné skúšky stavačov (VSS)
  6. f) Špeciálne skúšky z vodnej práce (VP)
  7. g) Field Trials (FT)
  8. h) Skúšky vlôh malých plemien (SVMP)
  9. i) Jesenné skúšky malých plemien (JSMP)
  10. j) Lesné skúšky malých plemien (LSMP)
  11. k) Farbiarske skúšky malých plemien (FSMP)
  12. l) Všestranné skúšky malých plemien (VSMP)
  13. m) Skúšky retrívrov z prinášania malej zveri (SRPMP)
  14. n) Predbežné skúšky farbiarov (PF)
  15. o) Individuálne hlavné skúšky farbiarov (IHF)
  16. p) Skúšky duričov (SD)
  17. r) Farbiarske skúšky duričov (FD)
  18. s) Skúšky odvahy (SO)  
  19. t) Skúšky v brlohárení (BL)

Na všetkých druhoch skúšok, okrem skúšok vlôh, skúšok odvahy a Field Trials, môžu získať psy poľovnú upotrebiteľnosť pre dohľadanie jednotlivých druhov zveri (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Skúšky vlôh stavačov – SVS

Skúšky vlôh sú potrebné z chovateľského hľadiska, keďže pes na nich najlepšie ukáže vrodené vlastnosti, ktoré nie sú ešte veľmi ovplyvnené výcvikom. Vhodné sú aj z hľadiska kontroly dedičnosti. Je preto žiaduce, aby sa na nich zúčastňovalo čo najviac jedincov. Skúšky vlôh nie sú skúškami poľovnej upotrebiteľnosti.  Na týchto skúškach sa môžu zúčastniť všetký stavače bez zreteľa na vek a predtým absolvované skúšky.

Skúšajú sa tieto disciplíny:  vrodená chuť do práce, hľadanie, vystavovanie, postupovanie, čuch, pokojnosť pred pernatou zverou, pokojnosť pred srstnatou zverou, pokojnosť po výstrele,  záujem o stopu zveri, vodenie na remeni a poslušnosť (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Jesenné skúšky stavačov – JSS

Jesenné skúšky sú skúškami, ktorých absolvovanie kvalifikuje psa ako poľovne upotrebiteľného pre hľadanie, dohľadávanie a prinášanie malej zveri. Na JSS sa môžu zúčastniť stavače všetkých plemien bez zreteľa na vek a predtým absolvované skúšky.

V rámci JSS sa skúšajú predmety: spoločná poľovačka, hľadanie, vystavovanie, postupovanie, čuch, pokojnosť pred pernatou zverou, pokojnosť pred srstnatou zverou, pokojnosť po výstrele, dohľadávanie zastrelenej pernatej a srstnatej zveri, prinášanie vlečenej pernatej a srstnatej zveri na diaľku v poli, prinášanie pernatej zveri, prinášanie srstnatej zveri, vodenie na remeni, prinášanie kačice hlbokej vody a poslušnosť (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Lesné skúšky stavačov – LSS

Absolvovaním lesných skúšok získava pes poľovnú upotrebiteľnosť pre dohľadávanie srnčej zveri. Na LSS sa môžu zúčastniť stavače všetkých plemien bez zreteľa na vek a predtým absolvované skúšky.

V rámci LSS sa skúšajú predmety: prinášanie líšky cez prekážku, posliedka, práca na pofarbenej stope srnčej zveri (vodič, oznamovač, hlásič, hlasitý oznamovač), prinášanie vlečenej líšky na diaľku v lese, prinášanie vlečeného zajaca na diaľku v lese, vyháňanie zveri z húštin, sliedenie, chuť do práce s líškou, správanie sa na stanovišti, vodenie na remeni, poslušnosť, čuch, pokojnosť pred pernatou zverou, pokojnosť pred srstnatou zverou, pokojnosť po výstrele, dohľadávanie zastrelenej pernatej a srstnatej zveri, prinášanie pernatej, srstnatej a dravej zveri (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Farbiarske skúšky stavačov – FSS

Farbiarske skúšky sa usporadúvajú v poľných poľovných revíroch, kde pre nedostatok lesného porastu nie je možné usporiadať lesné skúšky, ale so zreteľom na výskyt a lov srnčej zveri v týchto revíroch vzniká potreba, aby psy preukázali poľovnú upotrebiteľnosť pre lov a dohľadávanie srnčej zveri. Na FSS sa môžu zúčastniť stavače všetkých plemien bez zreteľa na vek a predtým absolvované skúšky.

V rámci FSS sa skúšajú predmety: poslušnosť, vodenie na remeni, posliedka, práca na nepofarbenej stope srnčej zveri (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Všestranné skúšky stavačov – VSS

Na všestranných skúškach sa musí preukázať vyšší stupeň použiteľnosti psa v poľovníckej praxi. Stavače tu dokazujú, že sú skupinou plemien psov použiteľnou pre všestrannú prácu na povrchu. Absolvovaním všestranných skúšok získavajú stavače poľovnú upotrebiteľnosť na dohľadávanie malej pernatej a srstnatej zveri a srnčej zveri. Podmienkou pre účasť na všestranných skúškach je úspešné absolvovanie JSS alebo LSS. Vodič, ktorého pes úspešne absolvoval VSS môže požiadať o zápis do Knihy všestranných psov (U). Z praktického hľadiska by bolo vhodné, aby všestranné skúšky absolvovalo čo najviac psov.

V  rámci VSS sa skúšajú predmety: v lese: prinášanie líšky cez prekážku, posliedka, práca na pofarbenej stope srnčej zveri (vodič, oznamovač, hlásič, hlasitý oznamovač), prinášanie vlečenej líšky na diaľku v lese, prinášanie vlečeného zajaca na diaľku v lese, vyháňanie zveri z húštin, sliedenie, chuť do práce s líškou, správanie sa na stanovišti, vodenie na remeni a poslušnosť. Vo vode:naháňanie v tŕstí, dohľadávanie zastrelenej kačice v tŕstí, ochota pracovať v hlbokej vode, prinášanie kačice z hlbokej vody a poslušnosť. Na poli: spoločná poľovačka, hľadanie, vystavovanie, postupovanie, čuch, pokojnosť pred pernatou zverou, pokojnosť pred srstnatou zverou, pokojnosť po výstrele, dohľadávanie zastrelenej pernatej a srstnatej zveri, prinášanie vlečenej pernatej zveri na diaľku v poli a poslušnosť. Pre prinášanie: prinášanie pernatej zveri, prinášanie srstnatej zveri a prinášanie dravej zveri (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Špeciálne skúšky z vodnej práce – VP

Sú vhodné pre psy z oblastí s vodnými plochami, kde sa na spoločných poľovačkách loví vodná zver, najmä na zníženie vysokých strát postrieľanej vodnej zveri. Absolvovaním špeciálnych skúšok z vodnej práce získajú psy kvalifikáciu na dohľadávanie vodnej pernatej zveri.

V rámci VP sa skúšajú predmety: naháňanie v tŕstí, dohľadávanie zastrelenej kačice v tŕstí, ochota pracovať v hlbokej vode, prinášanie kačice z hlbokej vody, poslušnosť, stopa zveri vo vode, správanie sa na stanovišti a prinášanie pernatej zveri (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Field Trial – FT

Plemená anglických stavačov sa vyznačujú typickou prácou na poli – ďalekým systematickým hľadaním, vystavovaním zveri a tzv. priznávaním. Na overenie týchto vlastnosti sa organizuje Field Trial (poľné skúšky), na ktorom sa skúšajú psy vo dvojiciach. Práca psov sa skúša a hodnotí podľa medzinárodného skúšobného poriadku pre veľké poľné hľadanie anglických stavačov. Prípustná je aj účasť ostatných plemien stavačov. Absolvovaním FT však pes nezískava poľovnú upotrebiteľnosť (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Skúšky vlôh malých plemien – SVMP

Odhaľujú vrodené vlohy psa, ako čuch, povahu a či je vhodný na ďalší náročnejší výcvik. Nepatria do skúšok poľovnej upotrebiteľnosti.

Na skúškach sú nasledovné disciplíny : čuch, hlasitosť, odvaha, poslušnosť, správanie sa po výstrele, vodenie na remeni, sliedenie, stopa živej zveri, stopa vodiča.

Poznámka: U plemien retríverov a bulteriérov sa hlasitosť nehodnotí (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Jesenné skúšky malých plemien – JSMP

Kvalifikujú psa na dohľadávanie a prinášanie malej srstnatej a pernatej zveri. Pes sa po zložení skúšky stáva poľovne upotrebiteľným.

Na skúškach sú nasledovné disciplíny: čuch, hlasitosť, odvaha, poslušnosť, správanie sa po výstrele, vodenie na remeni, sliedenie, stopa živej zveri, stopa vodiča, dohľadávanie a prinášanie pohodenej pernatej zveri, prinášanie srstnatej zveri na diaľku na poli, prinášanie kačice z hlbokej vody.

Poznámka: U plemien retríverov a bulteriérov sa hlasitosť nehodnotí (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Lesné skúšky malých plemien – LSMP

Skúšky špecializované na dohľadanie srnčej zveri, ktorými pes získava poľovnú upotrebiteľnosť. 

Na skúškach sú nasledovné disciplíny: čuch, hlasitosť, odvaha, poslušnosť, správanie sa po výstrele, vodenie na remeni, sliedenie, posliedka, práca na pofarbenej stope 1 - 4 hodiny starej, odloženie.

Poznámka: U plemien retríverov a bulteriérov sa hlasitosť nehodnotí (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Farbiarske skúšky malých plemien – FSMP

Organizujú sa najmä v poľovníckych revíroch, kde je nedostatok lesného porastu a nemôžu sa usporiadať lesné skúšky. Po ich absolvovaní získava pes poľovnú upotrebiteľnosť na dohľadávanie srnčej zveri.

Na skúškach sú nasledovné disciplíny: hlasitosť, poslušnosť, vodenie na remeni, sliedenie, správanie sa po výstrele, práca na pofarbenej stope najmenej 12 hodín starej, odloženie (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Všestranné skúšky malých plemien – VSMP

Sú najvyšším typom skúšok, na ktorých sa pes môže zúčastniť len po absolvovaní JSMP a LSMP. Vodič po úspešnom absolvovaní skúšok môže požiadať o zaradenie do Knihy všestranných psov („U“). Kvalifikujú psa na dohľadávanie malej a srnčej zveri. Sú skúškami poľovnej upotrebiteľnosti.

Na skúškach sú nasledovné disciplíny : čuch, hlasitosť, odvaha, poslušnosť, správanie sa po výstrele, vodenie na remeni, sliedenie, posliedka, práca na pofarbenej stope 1 - 4 hodiny starej, odloženie, stopa živej zveri, dohľadávanie pohodenej pernatej zveri, prinášanie srstnatej zveri na diaľku na poli, naháňanie v tŕstí, prinášanie kačice z hlbokej vody.

Poznámka: U plemien retríverov a bulteriérov sa hlasitosť nehodnotí (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Skúšky retrívrov z prinášania malej zveri – SRPMP

Zmyslom a úlohou týchto skúšok je posúdiť retrievera vzhľadom k jeho prirodzeným vlastnostiam, pracovnému využitiu pre výkon poľovníckeho práva, jeho ovládateľnosti a k posúdeniu všeobecných vlôh, ako základnej podmienky pre uchovanie genetického potenciálu plemien retrieverov.

Na skúškach sa posudzujú disciplíny: poslušnosť, práca v poli, práca v lese, práca vo vode, aport, ovládateľnosť psa a radosť s práce pri hľadaní zveri (Zdroj uvedený v prehľade literatúry pod písmenom E).

 

Predbežné skúšky farbiarov – PF

Sú skúškami, pri ktorých sa overujú vrodené vlohy farbiarov a schopnosť dohľadať postrieľanú alebo uhynutú raticovú zver. Na predbežných skúškach sa môžu zúčastniť psy i suky všetkých plemien farbiarov, slovenské kopovy, jazvečíkovité duriče a štajerské duriče, ktoré dosiahnu v deň skúšok aspoň 12 mesiacov veku. Absolvovanie PF kvalifikuje psa ako poľovne upotrebiteľného na dohľadávanie jelenej, danielej a muflonej zveri.

Na skúškach sa hodnotí: vodenie psa, odloženie psa, práca na umelej stope, dohľadávanie zveri, správanie sa pri zastrelenej zveri a chuť do práce (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Individuálne hlavné skúšky farbiarov – IHF

Sú najvyšším typom skúšok pre plemená farbiarov. Podmienkou pre účasť je absolvovanie predbežných skúšok farbiarov aspoň v II. cene. Absolvovaním získava farbiar kvalifikáciu na dohľadávanie všetkých druhov raticovej zveri. IHF  však možno robiť len na náhodne postrieľanej jelenej, danielej a muflonej zveri, na dohľadanie ktorej treba použiť psa. 

Na skúškach sa hodnotí: dohľadávanie na remeni, durenie, hlasite stavanie, hlásenie zastrelenej zveri, oznamovanie zastrelenej zveri, správanie sa pri zastrelenej zveri a chuť do práce (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Skúšky duričov – SD

Sú prípustné pre plemená duričov, teriérov, sliedičov a jazvečíky, ktoré v deň konania skúšok dosiahli vek 12 mesiacov a nepresahujú výšku v kohútiku 50 cm. Preskúšavajú sa na nich jednak vlohy a jednak stupeň výcviku a zapracovanosti psa na  stope diviačej zveri.

Na skúškach sa hodnotí: čuch, hľadanie, durenie, hlasitosť na stope, dohľadávanie diviaka po prirodzenej alebo umelo založenej stope, odvaha, poslušnosť, správanie sa po výstrele, správanie sa na stanovišti,  správanie sa pri zastrelenej zveri, vytrvalosť, orientácia, vodenie a odloženie psa (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Farbiarske skúšky duričov – FD

Môžu ich absolvovať všetky plemená duričov, teriérov, sliedičov, jazvečíky a farbiare bez obmedzenia veku a výšky psa v kohútiku. Zisťuje sa na nich schopnosť psa dohľadať poranenú diviačiu zver.

Na skúškach sa hodnotí: vodenie psa, odloženie psa, dohľadávanie diviaka po prirodzenej alebo umelo založenej nepofarbenej stope, správanie sa pri zastrelenej zveri a poslušnosť (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Skúšky v brlohárení – BL

Účelom skúšok je posúdiť vrodené vlohy a pripravenosť brlohárov pre prácu v prirodzených brlohoch za účelom tlmenia besnoty líšok. Skúšobný poriadok je zostavený tak, aby umožňoval objektívne posúdiť schopnosti brlohárov pri práci so dravou zverou a súčasne aby v maximálnej miere zabezpečoval šetrné zaobchádzanie s ňou. Pri skúškach brlohárov sa môže používať len jeden druh dravej zveri, a to líška. Skúšky v brlohárení môžu usporadúvať len organizácie SPZ. Na skúškach sa môžu zúčastniť jedince staršie ako 12 mesiacov. Pes sa môže na skúškach zúčastniť najviac tri razy, pričom na každých skúškach môže štartovať dva razy, vždy však na inú líšku. Skúšanie jedného psa trvá 10 minút, ak pes uchopením alebo vyhnaním líšky z brloha neukončil prácu skôr. Psa možno odvolať zo skúšok len vtedy, ak rozhodca i vodič usúdia, že je vážne poranený alebo ohrozený.

Na skúškach sa hodnotí: odvaha, vytrvalosť a hlasitosť (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

 

Memoriály

Na Slovensku sa organizujú memoriály ako vrcholové súťaže poľovných psov, medzi najznámejšie z nich patrí:

  • Memoriál Josefa Kadleca od roku 1946 pre stavače, ako Všestranné skúšky stavačov s udeľovaním titulov „Všestranný víťaz SR“ a CACT.
  • Memoriál Františka Sigeta od roku 1988 pre duriče, celoštátne Duričské skúšky pre plemená duričov, teriérov, jazvečíkov a sliedičov (Ciberej et al., 2010).
  • Memoriál Andreja Renču od roku 1990 pre Slovenské kopovy, ako vrcholové Duričské skúšky Slovenských kopovov a od roku 1999 s medzinárodnou účasťou a udeľovaním titulu CACIT.
  • Do roku 1992 sa SPZ podieľal aj na organizovaní Memoriálu Karla Podhajského, ktorý sa od roku 1993 organizuje len ako vrcholová medzinárodná súťaž stavačov Českej republiky. Adekvátnou súťažou od roku 1994 na Slovensku je Medzinárodná súťaž stavačov o Pohár Kolomana Slimáka. Od roku 1997 nadväzuje na túto súťaž Memoriál Kolomana Slimáka, ako vrcholové medzinárodné skúšky stavačov s udeľovaním titulu CACIT (Uhrik, 2011).
  • Memoriál Fridricha Konráda od roku 1985 pre farbiare, ako medzinárodné skúšky farbiarov za účasti členov Medzinárodného zväzu farbiarov (Ciberej et a.l, 2010).
  • Memoriál Alexandra Mészárosa od roku 1997, cieľom je porovnanie chovu a výcviku Maďarských stavačov zo SR s Maďarskými stavačmi zo zahraničia.
  • Memoriál Bohuslava Zemku od roku 1998, ako medzinárodné Všestranné skúšky hrubosrstých stavačov (Uhrik, 2011).
  • Memoriál Ing. Františka Semana od roku 1997, ako Skúšky v brlohovaní, pre teriérov zapísaných v SPKP ktorých majiteľ je členom KCHTaF (Zdroj uvedený v prehľade literatúry pod písmenom F).

 

  • Memoriál Štefana Krasňanského od roku 2006, ako medzinárodné Všestranné skúšky, pre stavačov (Zdroj uvedený v prehľade literatúry pod písmenom G).

 

  • Memoriál Františka Vysloužila, organizovaný ako Klubové skúšky jazvečíkov v Brlhovaní (KCHJ, 2010).

 

Ďalšie druhy skúšok poľovných psov

Okrem vyššie uvedených skúšok poľovnej upotrebiteľnosti a memoriálov sa pre rôzne poľovné plemená psov organizujú i rozličné klubové skúšky a vrcholové podujatia národného alebo medzinárodného charakteru. Môžu sa konať na úrovni niektorých z uvedených skúšok alebo podľa vlastného skúšobného poriadku. Podmienky pre účasť na vrcholových akciách určujú propozície alebo osobitné štatúty. Na skúškach národného alebo medzinárodného charakteru sa okrem iných titulov môže udeľovať Čakateľstvo na šampióna práce SR – CACT. Pre udeľovanie titulu Šampión práce SR platí osobitný štatút. Na medzinárodných podujatiach konaných pod záštitou FCI sa môže udeľovať Čakateľstvo na medzinárodného šampióna práce – CACIT. Podujatia s udeľovaním CACIT musí vopred schváliť FCI. Ak národné alebo medzinárodné skúšky prebiehajú podľa skúšobného poriadku pre niektoré z uvádzaných skúšok, tak ich úspešné absolvovanie sa ráta ako zloženie príslušného druhu skúšok so všetkými právami z toho vyplývajúcimi (Kynologické predpisy SPZ, 2003).

     

Medzi takéto podujatia patrí napríklad:  Pohár Mariana Koriča, Pohár Športového klubu stavačov, Pohár Klubu chovateľov Slovenského hrubosrstého stavača, Skúšky z hlasitosti Jagdteriérov, Skúšky z hlasitosti a odvahy jazvečíkov, Chovné skúšky jazvečíkov, Skúšky farbiarov o cenu Hontu a Hrona, Chovné skúšky P. Lukasza, Tatranský pohár Slov. kopova, Skúšky farbiarov o Spišský pohár, Skúšky odvahy teriérov, Putovný pohár Slov. kopova a množstvo ďalších pravidelného či nepravidelného charakteru (SPZ, 2013).

 

Text prevzatý z publikácie: Zhodnotenie poľovnej kynológie na slovensku v rokoch 2006 až 2012

Autor: Ing. Daniel Hrežík


27-04-2015

Príspevok: Bulteriér - predispozičné ochorenia

Bulteriér, rovnako ako aj iné plemena psov, je zaťažený na niektoré dedičné ochorenia. Najčastejšie sú to ochorenia obličiek a srdca, menej časté je nesprávne utváranie kolenného kĺbu (luxácia patelly) a kožné problémy. Obranou proti prenosu dedičných ochorení je vyraďovanie chorých jedincov z chovu. Na potvrdenie ochorení je nutne testovanie chovných jedincov na tieto choroby. Párením zdravotne testovaných jedincov sa pravdepodobnosť výskytu týchto chorôb mnohonásobne znižuje a sústavným výberom by sa mala znížiť na minimum. Čím viac a dlhšie sa bude testovať aj u nás, tým kvalitnejší chov tu bude a možno sa raz dostaneme aj na úroveň bulteriérov napríklad v Anglicku.

Obličkové ochorenia

Hereditárna nefritída

Je veľmi rozšíreným dedičným ochorením bulteriérov. Vedie k obličkovému zlyhaniu psov. Môže sa objaviť u jedincov vo od 4 mesiacoch do 8 rokov. Jedná sa o geneticky podmienenú vrodenú vadu. Pokiaľ je jedinec nositeľom tejto vady, ochorie vždy a nie je možné aby bol iba prenášačom. K odhaleniu tejto vady slúži jednoduchý UPC test, urobený z moču. Zobrazuje pomer kreatininu a proteinu. U zdravých psov by tento pomer nemal prevyšovať hodnotu 0,3 (to je hodnota vyžadovaná u testovaných bulteriérov v Anglicku, v USA postačuje 0,5). Sonografia odhalí ochorenie až v pokročilom štádiu, ale môže odhaliť iné vady v utváraní obličiek (napríklad polycystickú obličku ...). Jedným z možných problémov, prečo je táto ľahko zistiteľná vada stále rozšírená je, že sa môže prejaviť vo výsledkoch až okolo 4 roku života. Preto je potrebné chovné psy a suky testovať aspoň do tohto veku. Toto sú závery z Anglicka, kde testovanie zahájili pred viac ako 8 rokmi. U súk je dôležité urobiť tento test pred prvým krytím. UPC Test nie je náročný, finančne ani časovo, nestresuje psa a odhalí i nositeľa génového defektu. Je nutné však test opakovať každého pol roka najmenej do 4 rokoch života zvieraťa. Dôležité je tiež biochemické vyšetrenie. Nároky na vzorku moču spočívajú hlavne v čistote vzorky moču, moč musí byť odobraný ako prvý ranný moč.

Príznaky už prebiehajúceho ochorenia sú: strata hmotnosti a osvalenia, zhoršenie kvality srsti, nechutenstvo, zvracanie, zápaly dutiny ústnej, močový zápach z papule, zvýšený príjem tekutín a časté močenie. Včasná liečba a správna diéta umožní psovi predlženie života o mesiace aj roky.

 

Srdcové ochorenia

Dedičné srdcové vady predstavujú asi 5 % prípadov z celkového počtu ochorení srdca u psov.

U bulteriérov sa najčastejšie vyskytuje stenóza aorty – s tou sa už šteňa narodí, niekedy sa však dokáže do dospelého veku ,,dotiahnuť“ do normálneho stavu. Ďalším ochorením je dysplázia mitrálnej alebo aortálnej chlopne, tieto vady sa vyvíjajú s rastom srdca, preto je vhodné prvý test srdca vykonávať až vo veku jedného roka. Vady srdca môžu byť veľmi malé ale aj vážne, potom je potrebné stav upraviť liekmi a psa pravidelne sledovať kardiológom. Je vhodné test u chovných jedincov opakovať pri sebamenšom podozrení na vývoj ochorenia, opakovať do veku 4 – 5 tich rokov, kedy sa objaví väčšina defektov. Spôsob testovania je v rôznych štátoch rozdielny, mnoho chovateľov a klubov, vyšetruje psa posluchom u akreditovaného kardiológa, psi bez šelestu sú považovaní za zdravých. Vyšším stupňom vyšetrenia je doppler – dokáže odhaliť i veľmi malé morfologické zmeny na srdci a dá sa ním sledovať vývoj srdečných chorôb. Testovanie posluchom (samozrejme špecializovaným kardiológom) je iba základné, oddeľuje chovu schopné jedince.

 

Luxácia patelly

Dedične podmienené ochorenie utvárania kolenného kĺbu. Dochádza k častým vykĺbeninám (stupne 1 – 4, od občasného zdvíhania postihnutej končatiny, až po nutnosť operatívneho zákroku). Dá sa to klinicky vyšetriť u akreditovaného veterinára. Cesta prenosu rovnako nie je známa. Vylúčením postihnutých jedincov z chovu klesá pravdepodobnosť výskytu ochorenia. Vyšetrenie sa vykonáva iba jedenkrát za život.

 

Vrodená hluchota

Hluchota je viazaná na bielu farbu, nedostatok pigmentu alebo absenciau melanocytov, ktoré sú potrebné pre správny vývoj vnútorného ucha. Psi môžu byť postihnutí jednostranne alebo obojstranne. Praktickým, klinickým vyšetrením sú jedinci jednostranne hluchí od jedincov počujúcich na obe uši takmer neodlíšiteľní! Vrodená hluchota je dedične podmienená. Testuje sa BEAR testom (brainstem auditory evoked response/potential), teda snímaním evokovaných potenciálov mozgového kmeňa. Test je už podmienkou chovnosti v Nemecku a Rakúsku. Testuje sa raz za život. Na hlavu zvierať sa dajú elektródy (do podkožia sa pichnú malé ihličky, pripojené na kábel vedúci do prístroja) a do ucha sa potom pomocou slúchadiel vysiela zvuk o presne určených charakteristikách. Pred vyšetrením je nutné priviesť zviera do anestézie. Vyšetrenie trvá asi 10 – 20 min. Po vyšetrení vydáva veterinár certifikát o tom ako pes dopadol.

 

 

Zdroj textu prevzatý z publikácie „BULTERIÉR – JEHO CHOV A UPLATNENIE“ – Daniel Hrežík, 2011


27-04-2015

Príspevok: Bulteriér - Povaha, uplatnenie v poľovníctve

V bulteriérovi sa spája sila buldoga a temperament teriéra. Tieto znaky sa prejavujú v jeho charaktere. James Hinks vyšľachtil bieleho bulteriéra, ktorý je nielen silný a vytrvalý, ale aj neuveriteľne oddaný spoločník. Dnes je bulteriér predovšetkým spoločenské plemeno. Je šľachtený predovšetkým ako plnohodnotný člen ľudskej svorky. Bulteriéri sú veľmi prítulní a "rodinne" založení. Vďaka svojej vytrvalosti a krvi teriéra nie je vhodný "na gauč", alebo "na reťaz", potrebuje trvalé zamestnanie, preto je vhodný na rôzne kynologické športy. Uplatní sa aj v poľovnom výcviku. Je nadmieru pohyblivý, vie vynikajúco behať a skákať, čo je na plemeno s tak krátkymi končatinami až udivujúce.

Bulteriér dobre vychádza s ľuďmi, takmer nehryzie, ale keď sa to stane, zranenie je vážne vzhľadom na silu a obratnosť tohto plemena. Ako uvádza aj štandard, bulteriér je gladiátor medzi plemenami psov, temperamentný a statočný. Povahu má vyrovnanú a disciplinovanú. Aj keď je dosť svojhlavý, voči ľudom je dobromyseľný. Je len málo psov, na ktorých je toľko rôznych názorov. Na jednej strane je považovaný za zabijaka a na tej druhej, za jedného z najmilších psích plemien. Dokáže byť nesmierne tolerantný a trpezlivý. Je veľmi hravý, s potrebou neustále niečo hrýzť, preto potrebuje mať dostatočný počet odolných hračiek - inak si nájde niečo na žuvanie sám. Príslovečná je jeho tvrdohlavosť a zaťatosť, s ktorou noví neskúsení majitelia nerátajú a nedokážu ju zvládnuť a preto viacero mladých psíkov končí eutanáziou alebo v útulkoch. Slovami nemožno vyjadriť tvrdohlavosť tohto plemena. Ak bulteriér chce niečo dosiahnuť, snaží sa o to za každú cenu. Ak nechce ísť na prechádzku neurobí ani jediný krok a budete ho musieť ako sochu nosiť. Tohto psa pritom nemožno vychovávať žiadnym násilím. Takáto "výchova" len zvyšuje jeho zaťatosť a nezvládnuteľnosť. Voči cudzím ľudom je priateľský, dôverčivý. Je to aj požiadavka štandardu a preto nie je veľmi vhodný ako strážny pes. K deťom je vhodný nakoľko tolerujú veľkú časť detského správania, hladkania, štípania ... . Avšak nie je vhodné nechať bulteriéra s malým dieťaťom osamote najmä z takého dôvodu, že si bulteriér málokedy uvedomuje svoju silu a nechtiac by dieťa mohol zvaliť, naraziť ho hlavou a podobne. Čo sa týka znášanlivosti s inými psami, platí asi to, čo aj u všetkých iných psov. Samce môžu byť dominantnejší, ale v celku je to plemeno, ktoré má veľmi rado aj iných psov. Existuje stále viac a viac jedincov, ktorí sú dobrí a bezproblémoví, ale stále môžeme naraziť na jedince, ktorí sa radi pobijú. Problém je väčšinou so samcami. Bývajú veľmi dobrí k šteňatám, dvorní a vysoko tolerantní k sučkám, ale beda ako náhle sa nad nich povyšuje iný samec. Sučky, pokiaľ si nepadnú do oka, sa dokážu tiež slušne poškriepiť. To je treba mať neustále na pamäti a dbať na prevenciu týchto konfliktov. Náš bulteriér vznikol pred sto päťdesiatimi rokmi, je možné že tristo generácií jeho potomkov nebolo v aréne. Keď však potomka Hinksom vyšľachteného gladiátora, po toľkých rokoch postavíme do arény, bude sa správať rovnako, ako jeho predok pred sto päťdesiatimi rokmi. Gladiátorské vlohy jednoducho v svojom genofonde má a tieto vlohy boli pri samotnom vzniku tohto plemena úzkou príbuzenskou plemenitbou pevne zafixované. Avšak jeho pôvodná charakteristika ,, biely gavalier“ platí stále. Pokiaľ nie je sám napadnutý, nezačína bitky s inými psami a niekedy i v takejto situácií si zachováva chladnú hlavu.

Zdroj textu prevzatý z publikácie "Bulteriér - Jeho chov a uplatnenie - Daniel Hrežík, 2011"

 

Medzi poľovné plemená teriérov patrí aj bulteriér, ktorý ale nie je v oblasti poľovnej kynológie veľmi obľúbený. Dôležité je si uvedomiť, že bulteriér v krajine pôvodu, v Anglicku, nie je považovaný za plemeno poľovné ani vzhľadom na to, že Anglicko má bohatú loveckú kultúru. Bulteriér je v Anglicku považovaný výlučne za plemeno spoločenské. Dokonca pre mnohých chovateľov v krajine zrodu je táto myšlienka neprípustná. Jedným z dôvodov je aj to, že v Anglicku nemajú také lesy a takú zver ako my. V súčasnosti sa však bulteriér ako poľovný pes používa už len zriedka.

Avšak z rozsiahlej možnosti uplatnenia bulteriér najlepšie vynikne práve na skúškach poľovných. Bulteriér je v poľovníctve využívaný pri dohľadávkach diviačej zveri. V minulosti sa dokonca používal k lovu čiernej zveri chladnou zbraňou. To znamená, že psy museli divoké prasa sami zastaviť, pokiaľ neprišiel lovec a zviera neusmrtil nožom alebo loveckým oštepom. Dôvera lovca vo svoje psy musela byť preto obrovská. Dnes je už tento spôsob lovu zakázaný. Naďalej sa tento lov udržuje v niektorých častiach Nemecka. Uvádza sa dokonca prípad českého poľovníka, ktorý pri love zveri s tromi bulteriérmi používal na usmrtenie diviakov ,,kančie pero“, čo je vylepšený typ loveckej kópie. Za nedovolený spôsob lovu tomuto poľovníkovi na niekoľko rokov odobrali poľovný lístok. Práca bulteriéra je však osobitná, rozhodne to nie je pes poľovne všestranne využiteľný. Nie je vhodný na durenie, nakoľko je nemý, a preto nemôže úspešne absolvovať duričské skúšky. No pri zadržaní bulteriér nemá konkurenciu. Rozhodne by bol dobrý ako pes na brlohárenie, no pre svoju veľkosť a neobratnosť pre túto prácu nie je použiteľný. Sliedenie takisto nemá vo svojej povahe a neuplatní sa ani len medzi malými plemenami. Používať bulteriéra preto pre lov malej zveri by bolo smiešne.

Spôsob lovu s bulteriérom

Je dôležité uvedomovať si, že bulteriér nebol vyšľachtený ako poľovný pes, ale ako gladiátor pre psie zápasy a tieto svoje vlastnosti nezaprie ani v revíri. Spôsob lovu bulteriéra sa od ostatných plemien výrazne líši. Pri správnom spôsobe lovu zistíme, že táto na prvý pohľad negatívna vlastnosť, nie je až tak na škodu. Práca bulteriéra spočíva v tom, že sa pes snaží diviaka predovšetkým uchopiť a strhnúť, alebo zadržať na mieste. Len v prípade nepodareného chvatu zver ženie. Ak je pes správne vedený, nemá sklon k dlhotrvajúcemu prenasledovaniu zveri na dlhé vzdialenosti a po nepodarenom útoku sa obyčajne skoro vracia k svojmu pánovi. Najvhodnejšou dobou pre lov s bulteriérmi je zimné obdobie, kedy je sneh a čierna zver môže byť ľahšie odhalená. Pri zásahu bulteriéra na zver, aj keď sa mu nepodarí uplatniť vhodný chvat, často svojím razantným útokom rozrazí takmer celú čriedu diviakov. Potom jednotlivé kusy utekajú všetkými smermi, takže má šancu na ranu viacero strelcov na rozdiel keď črieda uniká spolu, ako to býva pri poľovačkách s menšími duričmi. Jedným z predpokladov úspechu je opatrné a tiché približovanie sa k čriede, pokiaľ možno proti vetru. Rovnako tak má byť pes vpustený do zásahu proti vetru, aby zver čo najskôr navetril. Hlavným cieľom totiž je, aby diviaky prekvapil, pokiaľ možno ešte pohromade v kľude. Ak je zver v pohybe, má pes ďaleko menej možností niektorý kus správne uchopiť. Utekajúceho diviaka, najmä v hustým poraste pes ťažko dostihne. Z rovnakého dôvodu má sliedenie prebiehať v tichosti, bez iných plemien psov, ktoré prácu bulteriéra rušia a môžu byť naviac poranené, najmä ak sa pokúsia zasiahnuť do boja bulteriéra s diviakom. Pri poľovaní je preto nutné využívať len sliedenie na krátku vzdialenosť, vzhľadom na techniku, akou pes diviaka napadá, je nutný rýchly zásah vodiča a usmrtenie zadržaného kusa dostrelnou ranou. Ideálne pre dosiahnutie úspešného výsledku je využívaním krátkeho sliedenia. Naviac príliš dlhé sliedenie, často v ťažkom teréne, psa značne namáha a odčerpáva mu sily potrebné k úspešnému boju s diviakom.

Ako vyplýva z uvedeného spôsobu lovu, nie je teda príliš veľkou chybou, že pes vytrvale nehlási. Pri kontakte so zverou psy niekoľkokrát vyšteknú a pri zadržaní sa spravidla ozýva diviak (kvičí alebo zlostne ryčí), okrem toho je počuť hluk zápasu a niekedy aj vrčanie psa. Nakoľko hnanie prebieha potichu a zver sa nachádza spravidla v hustom poraste, zver sa prezradí aj pri úteku praskotom a lámaním porastu. Zdá sa, že z hľadiska uplatnenia chvatu je hlas dokonca na škodu. Ide hlavne o situácie, kedy čierna zver sa už zdvihla, ale ešte neuteká, len ticho stojí a istí. V takomto prípade má omnoho väčšiu možnosť sa dostať do tesnej blízkosti zveri pes, ktorý sa približuje potichu ako pes, ktorý začne po jej zhliadnutí hlásiť.

Vrcholom práce bulteriéra pri love čiernej zveri je správny chvat, uchopenie a zadržanie koristi. Na spôsobe chvatu závisí nielen úspech lovu so psom, ale niekedy aj zdravie, prípadne až život psa. Zadržanie prasiat až do hmotnosti 80kg neznamená pre psa prakticky žiadne nebezpečenstvo, ale väčšie prasa môže psa vážne zraniť, pokiaľ nie je chvat správne zasadený. Väčšina psov útočí spontánne, bez toho aby boli cvičení, spravidla na hlavu prasiat, pretože pri vzniku plemena bola táto vlastnosť geneticky presadzovaná. Napriek tomu však do istej miery záleží aj na výcviku a množstve príležitostí, ktoré pes má, aby získal potrebné skúsenosti pre prax. Najčastejšie pes uchopí diviaka za prednú časť hlavy alebo za spodnú čeľusť, ktorú nezriedka silou stisku zlomí. Chvaty za prednú časť hlavy vedú často k okamžitému znehybneniu kusu, ktorý sa takmer vo všetkých prípadov hlasito ozýva. Pes, ktorý sa snaží diviaka udržať a strhnúť k zemi, sa dostáva tak do protiľahlého smeru, než je držaný kus zveri a celkom mimo jeho tela, takže tým umožní ľahko bezpečnú dostrelnú ranu bez ohrozenia psa.

Najväčšou prednosťou bulteriéra sú dohľadávky. Čierna zver, ktorá je, ako nám je známe, na ranu značne tvrdá, odchádza i po ťažkom poranení veľmi ďaleko. Bulteriér aj napriek svojmu vzhľadu pomalého a nie príliš obratného psa dokáže vyvinúť značnú rýchlosť a dostihne pri dohľadávke aj ľahko zranený kus. Zachráni tak často zverinu, ktorá obyčajne príde nazmar alebo sa zaparí v dôsledku oneskoreného dohľadania, ktoré sa z bezpečnostných dôvodov spravidla konajú až na ďalší deň. Dohľadanie postrelených silnejších diviakov, ako mnohí poľovníci vedia z praxe, sú naozaj nebezpečné. Zo všetkých plemien u nás chovaných a používaných je však iba bulteriér schopný zastaviť útok poraneného diviaka a poskytnúť tak aj vo vypätých situáciách svojmu vodcovi čas k dostreleniu.

Jedným z dôležitých predpokladov úspechu pri love s bulteriérmi je ich príprava, ku ktorej je nutné pristupovať s veľkou zodpovednosťou. Je nutné upevniť návyk útočiť na diviaka zospodu na hlavové partie. Je potrebné vyvarovať sa parfórznym metódam a trestom, ktoré by mohli narušiť individualitu psa, či zlomiť jeho charakter. Pokiaľ chceme pracovať s viacerými psami, je nutné to precvičovať so všetkými naraz, a tlmiť prípadné náznaky dominancie alebo žiarlivosti. Je treba mať neustále na mysli, že dospelý bulteriér nemá v boji medzi ostatnými plemenami konkurenciu a môže veľmi ľahko behom niekoľko okamžikov a skôr, ako dokáže majiteľ zakročiť, svojho súpera ťažko poraniť. Takýto pes, ktorý pri stretnutí napáda každého psa, je k lovu takmer nepoužiteľný. Pre zdokonalenie vlastností je potrebné využiť každú príležitosť, je nutné aby mladý pes prišiel do kontaktu s diviakom prvýkrát cez plot v rôznych ohradách, alebo aspoň s ulovenými kusmi. Ideálne je ak prvýkrát vyskúša boj s ťažko poranením slabým kusom čiernej zveri. To značne posilní jeho sebavedomie a ešte viac utuží jeho ostrosť a loveckú náruživosť práve k tomuto druhu zveri.

Hlavný význam bulteriéra a jeho spôsobu práce je teda predovšetkým v použití na čiernu zver, ideálne v revíroch s nízkym výskytom inej zveri, aby nebola rušená. Špecifické pre prácu tohto plemena je totiž stopovanie výlučne pachov čiernej zveri, takmer žiaden bulteriér sa nehodí na stopovanie iného druhu zveri. Táto vlastnosť je často obdivovaná poľovníkmi najmä pri spoločných poľovačkách, pri prebehnutí inej zveri hneď po tom ako bulteriér zistí, že nejde o diviaka stratí záujem. Pri dohľadávkach postrelenej čiernej zveri je výhoda zamerania a spôsobu práce bulteriéra nesporná.

Pokiaľ má bulteriér aspoň jednu zo spomínaných skúšok, môže požiadať o vystavenie medzinárodného pracovného certifikátu, ktorý ho oprávňuje ísť na takmer všetkých výstavách, okrem medzinárodných, do triedy pracovnej. Mnoho bulteriérov, ktorí majú zložené poľovné skúšky, však v podstate nikdy neprišli do kontaktu s voľne žijúcou zverou. Český klub chovateľov bulteriérov chcel vytvoriť novú skúšku pre plemeno bulteriér, v roku 1990, ktorá by odpovedala jeho povahovým vlastnostiam. Tento zámer však bol nereálny. Posledné klubové skúšky, organizované Slovakia Bullterrier Clubom boli FSMP na Vršatci, 9.9.2006, rozhodca na týchto skúškach bol Alois Jirák. Zúčastnilo sa 12 psov, piati zo Slovenska a siedmy z Čiech.

 

 

Zdroj textu prevzatý z publikácie „BULTERIÉR – JEHO CHOV A UPLATNENIE“ – Daniel Hrežík, 2011


27-04-2015

Príspevok: Bulteriér - História, štandarda vývoj

   Bulteriér bol vyšľachtený v polovici 19. Storočia. Vyšľachtil ho James Hinks z Birminghamu vo Veľkej Británii a už v roku 1862 ho vystavil ako samostatné plemeno.

   Vznikol krížením starého typu bulldoga a už neexistujúceho starého anglického bieleho teriéra. Čo všetko, teda aké rôzne psy sa na plemenitbe podieľali, nie je možné presne určiť. V tých časoch bola totiž plemenitba tajomstvom chovateľa. Ani záznamy z vtedajších plemenných kníh veľa neozrejmia. Jedno je však isté, krížením svojich najlepších psov získal veľmi rýchlo psa, ktorý sa konštitučne stal stabilným. Je však isté, že telesná konštrukcia a prvotný vzhľad vytvoril použitím už spomínaných plemien, poslúžili mu aj na zafixovanie bielej farby a krátkej srsti. Na zafixovaní povahových kvalít sa nesporne podieľal hlavne starý biely anglický buldog. Starý anglický teriér odovzdal potomkom ľahkosť, rýchlosť a poľovné vlohy. Výškovo ich znížil a dal im potrebné vlohy. Na zušľachtenie exteriéru použil už vtedy prešľachteného stafordšíra. Účasť pinča, chrta, dalmatína a pointra je sporná. Použil kvalitné gény príbuzenskou plemenitbou a uložil ich do svojho produktu tak pevne, že ani po viac ako 150tich rokoch sa s nimi nedá pohnúť. Vedel, čo chcel a vytýčil si aj chovateľský cieľ. Vypestovať nové plemeno, pracovne vynikajúce a aj pekné. Chcel, aby v malom tele bol veľký bojový duch. James Hinks je teda právom považovaný za otca bulteriéra. Nové plemeno prekvapilo a oslnilo nielen silou a bojovnosťou v arénach, ale aj nezvyčajným vzhľadom na výstavách. Práve jeho vzhľad bol dôvodom udržania chovu aj po páde záujmu o psie zápasy. Bulteriér nebol veľmi využívaný v boji psa proti psovi. Anglická šľachta si pre ne našla aj iné miesto v arénach pri zabíjaní potkanov, býkov, medveďov a inej zveri. Vyznamenal sa hlavne v zabíjaní krýs v aréne. Bulteriéri držali rekordy v najväčšom počte zabitých krýs za rôzne časové intervaly. Nedá sa teda poprieť, že cesta tohto plemena za uznaním začala v aréne, ale rokmi šľachtenia sa z gladiátorov stali atraktívni, súladní a krásni bieli gavalieri.

   Okolo roku 1860 prišli do módy aj výstavy psov. Zápasy v arénach boli zároveň striktne zakázané a človek sa naučil týchto psov posudzovať aj z iného hľadiska, nielen ako bojovníka. Zakladali sa chovateľské kluby, vznikali štandardy jednotlivých plemien a vznikol pojem čistokrvný pes. V tomto období sa na jednej takejto výstave objavila čisto biela sučka bulteriéra. Zo začiatku bol tento nový typ psa odbornou i neodbornou verejnosťou odmietnutý. Ľudia pochybovali o jeho kvalitách. Predpokladali, že vďaka plemenitbe stratili silu svojich predkov – buldogov. Aby sa ľudia o svojom omyle presvedčili, poslali sučku znova späť zápasiť. Keď potom v rámci jedného dňa absolvovala boj, nezranená sa objavila na výstave a získala aj ocenenie, bola táto nová rasa verejnosťou prijatá. Majiteľom a zároveň aj chovateľom tejto sučky bol samozrejme spomínaný James Hinks. Druhým dôkazom Jamesa Hinksa o potvrdení kvalít tohto plemena bola sučka Puss. Stavil sa o 5 anglických libier a debnu šampanského, že jeho Puss premôže akéhokoľvek súpera. V historickom súboji nastúpil proti nej chýrny a tretinu ťažší pes a pekná, jemná, biela Puss ho za 31 minút usmrtila bez toho, aby utŕžila vážnejšie škrabnutie. Pre vtedajší kynologicko - arénny svet to bol šok a Puss, vedľa ktorej v Hinksovom psinci stálo viacej rovnako vyzerajúcich jedincov, týmto víťazstvom otvorila sebe a svojím súkmeňovcom, neskôr pomenovaných ako bulteriéri, cestu do vtedajšieho kynologického sveta.

 

   V roku 1888 bol publikovaný štandard bulteriéra anglickým klubom „The Bull Terrier Club“, ktorý bol založený ako prvý klub chovateľov tohto plemena v roku 1887. V roku 1895 bolo plemeno uznané v „American Kennel Clube“. Dnes je bulteriér považovaný za vrcholné majstrovské dielo anglickej kynológie.

 

Cesta bulteriéra za hranice Anglicka

V roku 1864 sa dostal do Nemecka prvý bulteriér, priamo od Jamesa Hinksa. Bol to zakladateľ chovu v Európe. Vlastnil ho Dr. Wolf a spolu s chovateľom L. Escha, takisto z Nemecka, produkovali psov, ktorí sa stali predkami bezmála všetkých psov, ktoré sú dnes v Európe. Od pána Wolfa pochádzajú prvé psy vo Švajčiarsku, Rakúsku a mnohých iných štátoch. Vo Švajčiarsku sa prvý zápis bulteriéra datuje od roku 1883. Ďalší kúsok dejín bulteriéra v Európe napísal prof. Haucka z Viedne. Až do vypuknutia druhej svetovej vojny výrazne a na trvalo ovplyvnil chov plemena najmä v Rakúsku a Nemecku. Ťažké pracovné psy ustúpili elegantnej stavbe nového bulteriéra. Dokonca na švajčiarskych výstavách sa posudzovalo buď podľa anglického štandardu alebo podľa hauckovho štandardu. Štandard vo vnútrozemí Európy sa čoraz viac vzďaľoval od štandardu v materskej krajine – v Anglicku. Až po druhej svetovej vojne sa chovatelia začali vracať k pôvodnému štandardu z Anglicka. Na počesť pána Haucka sa dodnes koná každé dva roky prestížna výstava bulteriérov pod názvom Hauck Memorial, organizovaná rakúskym bulteriér klubom. V USA sa toto plemeno chová od roku 1869. V prehľade vývoja je určite zaujímavý fakt, že v Nemecku sa už v roku 1887 na výstave v Stuttgarte zúčastnilo až 12 bulteriérov. Počet bol však naďalej nízky a až po roku 1960 presiahol vyše 100 šteniat odchovaných ročne.

 

Prvé zmienky o plemene na území Čiech a Slovenska

Prvý písomný doklad o výskyte bulteriéra v Československu sa datuje od roku 1946, kedy si František Horák z Klánovic v Čechách, doviezol od rakúskej chovateľky Theresy Wochian bieleho psa – Therresen´s Tajjar. Tento pes v Čechách bohužiaľ do chovu požitý nebol. V nasledujúcom roku boli do Čiech z rovnakej chovateľskej stanice dovezení ešte dvaja jedinci, biely pes Therresen´s Froh-Sinu a farebná sučka Therresen´s Fidelia, tento pár založil dvoma spoločnými vrhmi český chov bulteriérov. Fidelia v rokoch 1952, 1953 a 1954 získala titul šampióna ako prvá bulteriérka v Českej republike. Lesník a veľký obdivovateľ bulteriérov, František Anderlem založil chovateľskú stanicu Gladiátor. V roku 1969 získala fena City Gladiátor titul interšampiónky ako prvý český bulteriér. Rovnako z tejto chovateľskej stanice pochádza aj druhý intešampión v Čechách a v poradí tretí intešampión, sučka Kygwa Beauty sa stala zakladateľkou chovu Alet. (Chovateľská stanica Alet sa svojou kvalitou jedincov podľa mnohých stala vzorom viacero popredných chovateľov nielen v Čechách a na Slovensku. Meno jej chovateľskej stanice je zárukou kvality, jej psy môžeme nájsť v mnohých rodokmeňoch kvalitných európskych psoch a jej jedince za čias aktívneho chovu boli na výstavách priam neporaziteľné. Majiteľka chovateľskej stanice pani Alena Tvrzová značne ovplyvnila chov nielen doma a to nielen svojimi psami, ale aj viacerými importovanými psami hlavne z nórskej chovateľskej stanice Espena Thyggesena, Quest. Bohužiaľ sa v súčasnosti pani Tvrzová už chovu bulteriéra nevenuje. Je však naďalej uznávanou špecialistkou a posudzovateľkou exteriéru). V týchto rokoch však nebolo ľahké chovať bulteriérov, každý chovný pes musel úspešné absolvovať skúšku z loveckého výkonu. Aj práve preto dominovali v tej dobe chovateľské stanice z Černovické hájovni a aj Atlantis Bohemia, pána Jiřiho Ohlídala, ktorý je dodnes čestným predsedom českého bulteriér klubu.

 

História na Slovensku

Dátum prvého zapísaného bulteriéra na Slovensku nie je celkom zrejmý, nakoľko organizácia slovenskej kynológie prešla mnohými podstatnými zmenami. Poľovnícky zväz má prvú zmienku o tomto plemene z roku 1969, či sa jedná naozaj o prvého bulteriéra na našom území, je však len veľmi ťažké zistiť, takisto záznamy o prvom vrhu sú ľahko spochybniteľné, nakoľko v tých časoch spravovali plemennú knihu viaceré organizácie, české aj slovenské, v tej dobre takisto bolo možné zapísať psov pod Slovenským poľovníckym zväzom alebo Slovenským kynologickým zväzom, záznamy s plemenných kníh sú preto neprehľadné a možno aj nepresné. Zmienka o možnom prvom vrhu pochádza z roku 1971. (údaje poskytnuté zo SPKP)

,,Bulteriér musí byť silne stavaný, osvalený, symetrický a aktívny s bystrým, rozhodným a inteligentným výrazom, plný ohňa, ale s milou povahou a prístupný k výcviku“

Názov plemena: Bulteriér, Anglicky bulteriér

Originálny názov plemena: Bull Terrier, Bullterrier, English Bullterrier

Pôvod: Veľká Británia

Číslo štandardu: 11/05.01.2011/GB

Dátum publikovania platného štandardu: 24. 06. 1987

Posledná aktualizácia platného štandardu: 13. 10. 2010

Klasifikácia: 3. skupina teriéry, sekcia 3 teriéry typu bull, bez skúšky

 

Celkový vzhľad: silne stavaný, svalnatý, harmonický, aktívny, s prenikavým, rozhodným a inteligentným výrazom. Jeho typickým znakom je rímsky nos (downface) a vajcová hlava. Nezávisle od veľkosti musí mať pes samčí pohlavný výraz a sučka samičí.

 Povaha a správanie: bulteriér je gladiátor medzi plemenami psov, temperamentný a statočný. Povahu má vyrovnanú a disciplinovanú. Aj keď je dosť svojhlavý, voči ľudom je dobromyseľný.

 

Hlava: dlhá, silná a hlboká až po koniec ňucháča, ale nie hrubá. Pri pohľade spredu je ako vajíčko, vyplnená, povrch má bez priehlbín a výstupkov. Profil hlavy je od temena až po ňucháč mierne vyklenutý.

Temeno: medzi ušami skoro ploché.

Tvárová časť:

Ňucháč: má byť čierny. Jeho koniec má byť zahnutý nadol, nosné dierky dobre otvorené.

Pysky: sú rovnomerné a priliehajú k čeľustiam.

Čeľuste a chrup: spodná čeľusť hlboká a silná. Bezchybné, čisté, veľké a pravidelné zuby s perfektným a pravidelným nožnicovým zhryzom, horné rezáky bez medzery dosahujú pred spodné a zuby sú kolmé na čeľusť.

Oči: vyzerajú úzke, sú šikmo umiestnené, trojuholníkové, uložené hlboko, čierne alebo také tmavé ako je len možné, aby vyzerali čierne, iskrivé. Vzdialenosť očí od ňucháča je zreteľne väčšia ako od očí k najvyššiemu bodu lebky. Modré alebo čiastočne modré oči sú nežiaduce.

Uši: malé, tenké, postavené blízko seba. Bulteriér má byť schopný držať uši vztýčené priamo nahor.

Krk: veľmi svalnatý, dlhý, klenutý, od hlavy k pleciam sa rozširuje, nemá lalok.

Trup: dobre zaoblený s výrazným klenutím rebier a veľkou vzdialenosťou medzi kohútikom a hrudnou kosťou, tak že hrudná kosť je bližšie k zemi ako brucho.

Chrbát: krátky, silný. Za kohútikom je chrbtová línia rovná, v širokých svalnatých bedrách mierne vyklenutá.

Bedrá: široké, svalnaté.

Hruď: je spredu široká.

Spodná línia: prebieha od hrudnej kosti pozvolne stúpajúcou krivkou smerom k bruchu.

Plecia: silné a svalnaté, ale nie ťažkopádne. Lopatky široké, ploché, ležia plocho na hrudníku, šikmina hrany lopatky zdola nahor veľmi výrazná, uhol, ktorý lopatka zviera s ramenom je skoro pravý.

Lakte: rovné, pevne priliehajú, predlaktia rovné. Predné končatiny majú kosti najlepšieho typu, silné, okrúhle a veľmi kvalitné. Sú rovnobežné a psy na nich pevne stoja. Dospelé psy majú mať behy také dlhé ako je hĺbka hrudníka.

Chvost: krátky, nízko nasadený, vodorovne nesený. Pri koreni hrubý, stenčuje sa do jemnej špičky.

Zadné končatiny: pri pohľade zozadu paralelné,.

Stehná: svalnaté.

Kolená: dobre zauhlené.

Predkolenia: dobre vyvinuté.

Päty: dobre zauhlené.

Podpätia: krátke a silné.

Labky: okrúhle a kompaktné a s dobre klenutými prstami.

Pohyb: v pohybe vyzerá dobre zviazaný, bez námahy pokrýva veľa priestoru, pohybuje sa voľnými ľahkými krokmi, typicky rýchlo a uvoľnene. V kluse sa predné a zadné končatiny pohybujú rovnobežne. Len v rýchlom pohybe sa končatiny mierne zbiehajú. Ďaleko vykračuje, zadné končatiny sa pohybujú v bederných kĺboch voľne, v kolenách a pätách pružne, s výdatným záberom.

Osrstenie

Srsť: krátka, priliehavá, tvrdá na dotyk , lesklá. V zime sa môže vytvoriť mäkká podsada.

Farba: biela znamená čistobielu srsť, pigmentácia kože a fľaky na hlave sa nepenalizujú. Pri farebných jedincoch nesmie dominovať biela farba. Pri jedincoch rovnakej kvality sa uprednostňuje pásikavé sfarbenie. Čiernopásikavá, červená, srnčia a tricolor je prijateľná. Striekance na bielej nie sú vítané. Modré a pečeňové sfarbenie vyslovene nežiaduce.

Veľkosť: nie je predpísaný limit na veľkosť a hmotnosť. Bulteriér musí vzbudzovať dojem mohutnosti v súlade s veľkosťou a pohlavím.

Chyby: každá odchýlka od uvedených bodov sa má pokladať za chybu, ktorej hodnotenie je v presnom pomere k stupňu odchýlky. Žiadna chyba ale nesmie ovplyvňovať zdravotný stav a pohodu psa. Psy, ktoré jednoznačne majú telesné abnormality alebo poruchy v správaní, musia byť vylúčené z posudzovania.

Poznámka: psy musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

 

Miniatúrni (Trpasličí) bulteriér - Miniatur bull terrier

Štandard trpasličieho bulteriéra je rovnaký ako pre bulteriéra, s výnimkou veľkosti.

Veľkosť: kohútiková výška by nemala prekročiť 35, 5 cm. Pomer mohutnosti k veľkosti psa musí byť zachovaný. Hmotnostný limit neexistuje, psy by mali byť vždy harmonické.

Tak ako každé plemeno určite aj bulteriér prešiel určitými premenami. James Hinks krížením svojich najlepších psov získal veľmi rýchlo psa, ktorý sa konštitučne stal stabilným. Stavba tela sa už v tých časoch veľmi približovala k dnešnému štandardu.

Prvýkrát uzrel svet bulteriéra na výstave v roku1862. Po fyzickej stránke sučke chýbal široký hrudník, vytočené predne nohy a obrovská hlava. V tých časoch sa ešte kupírovali uši. Na silnejúci tlak obrancov zvierat sa však tento zákrok zhruba od roku 1889 stal nezákonným a do kruhov na posudzovanie mohli nastúpiť len psy, ktoré takýto zákrok neabsolvovali. Takto nastupovali do kruhu bulteriéri s ušami sklopenými i postavenými. V rámci plemenitby sa uprednostňovali do kruhu psy s postaveným uchom, čo sa zanedlho stalo aj požiadavkou štandardu. Krížence buldoga a starého bieleho anglického teriéra sa rodili s pomerne malým čelným stopom. Vyberaním jedincov s rovnejšou hlavou neskôr dospelo k hlavám bez známky čelného stopu. Nová forma hlavy, tzv. klabonos, sa stala v r. 1948 realitou. Jemný oblúk od temena až po nos sa stal módnym a hlavne jedným z kritérií štandardu. Napriek tomu sa však šľachtitelia stále snažili tvar hlavy zdokonaľovať. Oblúk na hlave sa stával stále výraznejším, ale na druhej strane vznikalo mnoho psov s predkusom, čo sa aj vtedy považovalo za chybu. Z histórie vieme že prvým bulteriérom, ktorý ako tak mal dnešnú bulteriérsku hlavu, bol Lord Gladiátor, vystavovaný v roku 1917 – W. J. Tuckom.

Podstatnou zmenou od svojho vývoja po súčasnú dobu prešiel bulteriér hlavne v jednom znaku, a to vo farbe srsti. Hinks chcel, aby jeho pes bol biely. Pravdepodobne preto aby sa všetci jeho psi na seba podobali a tým aj jednoduchšie získal uznanie plemena. Samozrejme, dominovala biela farba (bez farebných znakov). Po čase sa však začali objavovať psy s farebnými znakmi na hlave. Vyskytujúca sa farebne psy vznikali prikrížením stafordširského bulteriéra a jemu podobným plemenám. Farebne psy boli však nežiaduce a najmä z výstav boli vyradované. Napriek tomu sa však v plemenitbe objavovali a získavali si čoraz viac zástancov. Okrem toho museli chovatelia bielych psov uznať, že u farebných sa v podstate nižšej miere objavovali ochorenia ako hluchota a úplná strata pigmentu. Po uvedomení si, že pri párení bieleho jedinca s farebným vznikajú aj biele šteniatka a výskyt chorôb je nižší, vstúpili na javisko dejín aj farebný jedinci a stali sa v kruhu rovnocennými súpermi bielych. O uznanie farebných bulteriérov sa postarala najmä slečna Montague Johnstonoeová so svojou chovateľskou stanicou Romany. Víťazní postup farebného bulteriéra kulminoval v roku 1931, kedy víťazom plemena Cruftovej výstavy sa stal farebný bulteriér. Najväčší úspech bulteriéra je zaznamenaní ako celkoví víťaz Crufts v roku 1972, kedy výstavu vyhral pes Abraxas Audacity. V roku 1888 bol publikovaný prví štandard Bulteriéra anglickým klubom. Čo sa farieb týka, celkom jasno v tejto problematike urobil štandard, vydaný Anglickým Kennel Clubom v roku 1986. Od týchto rokov sa štandard niekoľkokrát menil, v súčasnosti sa používa štandard z 24.06.1987. FCI však štandard aktualizovala naposledy 13.10.2010, jedná sa však len o nepodstatné zmeny.

Zdroj textu prevzatý z publikácie „Bulteriér – Jeho chov a uplatnenie“, Autor: Daniel Hrežík, 2011


FCI logo SKJ logo SPZ logo SPK logo