07-12-2018

Historická udalosť v chove slovenského hrubosrstého stavača

Asi prvý krát v histórii plemena slovenský hrubosrstý stavač štartovalo na Všestránných skúškach stavačov naraz 5 jedincov tohto nášho národného plemena. Nechýbali sme pri tom a na týchto skúškach som štartoval spolu s našou Chilly - Ch. Danibull ASILLYA SILVERTINA :)

Memoriál Klaudiusa Lukáča sa konal 11. a 12.08.2018 v oblasti Košice - okolie.

Zostavu 5 SHS tvorili: Ing. Daniel Hrežík a Danibull ASILLYA SILVERTINA, MVDr. Radomír Kriek a Naša Dru-Wyd, MVDr. Stanka Krieková a ONDAVA z Milhostovských polí, Róbert Szabo a ORINA Maholánsky les a Marek Szabo a MACO Maholánsky les.

memorial klaudiusa lukaca startovalo 5 slovenskych hrubosrstych stavacov


06-12-2018

Chovateľská stanica Danibull v médiách

Nakoľko sa BANSHEE Danibull stala prvým slovenským hrubosrstým stavačom v Austrálii, je o ňu mediálny záujem a píše o tom veľké množstvo Austrálských kynologických časopisov.

slovenský hrubosrstý stavač v zahraničí banshee danibull austrália stavač slovakian rough haired pointer australia

Článok o účasti dvoch slovenských hrubosrstých stavačov na súťaží v Čechách - Havličkobrodsky pohár 2018

časopis poľovníctvo a rybárstvo o stavačoch

Článok a rozhovor so mnou o slovenskom hrubosrstom stavačovi a porovnaní s inými plemenami stavačov.

článok pes pritel cloveka slovensky hrubosrsty ohar slovenský hrubosrstý stavač v časopise

Tituálna strana Klubu chovatelu hrubosrstych a madarskych oharu v ČR aj s našou Chilly

Zpravodaj KCHHMO klubu ohařu

Článok o svetovom víťazovi z Nemecka - Ch. Danibull ALECTO, trošku aj o mne, mojom chova národného plemena stavačov a chovateĺskej stanici Danibull, o majiteľke Alecta a slovenských hrubosrstých stavačov.

polovnictvo a rybarstvo o slovenskych hrubosrstych stavacov polovne psy skúsky stavacov polovnictvo časopis o stavačoch poľovné psy na slovensku

Októbrové číslo časopisu "NAŠE POĽOVNÍCTVO 10/2016" prináša krátky článok o chove Slovenského hrubosrstého stavača s názvom "DO KOČA AJ DO VOZA". Majiteľ chovateľskej stanice "Danibull" Ing. DANIEL HREŽÍK predstavuje prednosti slovenského hrubosrstého stavača... 

naše poľovníctvo článok slovenský hrubosrstý stavač

Napísalí o nás rozhovor v Spravodaji Klubu chovateľov slovenských hrubosrstých stavačov.

spravodaj kchshs  spravodaj slovenský hrubosrstý stavač klub

 

 


05-12-2018

Chovateľská stanica Danibull v médiách

Lara sa stala távrou plagátu DuoCACIB Bratislava závodisko

plagát cacib bratislava výstava psov závodisko

Tina sa ocitla ako predstaviteľka plemena slovenský hrubosrstých stavač na web stránke naších národných plemien a zároveň na mnohých bannerov a propagačných materiálov SKJ prezentovaných na výstavách a inde.

slovenské národné plemená psov národné plemená psov slovenska

Článok o našom chove slovenského hrubosrstého stavača v časopise Naše poľovníctvo.

naše poľovníctvo článok v časopise o chove stavačov


04-12-2018

Príspevok: História poľovníctva a poľovnej kynológie

Lov zveri je tak starý ako ľudstvo samo. Stal sa samozrejmou súčasťou života všetkých praobyvateľov Európy a plne vyhovoval miestnym podmienkam. Je nesporné, že psa a jeho schopnosti vedel človek využívať vo svoj prospech už v dávnej minulosti (Latková, 2013).

Správy o organizácii lovu vrátane využitia loveckých psov nám zanechali antický autori už v prvom tisícročí pred n. l., a to ako v dielach umeleckých, tak v odborných statiach vedcov a cestovateľov. Lov v staroveku už nebol obyčajným zaobstarávaním zveriny ani ochranou proti škodlivým druhom. Bola to zábava, šport a veľakrát aj slávnostná udalosť. Pokiaľ neexistovali dostatočne presné palné zbrane, hrali pri všetkých druhoch lovu dôležitú úlohu lovecké psy a v nemalej miere aj cvičení dravci. Vplyvom rastúcej civilizácie ľudstva sa menil i pohľad na voľne žijúcu zver a jej lov (Kapusta, 2013).  Ešte za čias Rímskeho impéria, Rímske právo pokladalo zver za „vec nikoho“. Podľa tohto práva loviť zver mohol každý, avšak pri vstupe na cudzí pozemok potreboval súhlas majiteľa. Za vlády Karola Veľkého, si tento panovník privlastnil všetku zem, ktorá nemala vlastníkov, čím sa vytvorili veľké kráľovské revíre. Na týchto mohol loviť zver iba panovník a jeho družina. Za porušenie výsostného kráľovského práva boli prísne tresty. Zákony a nariadenia Karola Veľkého a jeho nástupcov už obsahujú podrobné ustanovenia o jednotlivých druhoch zveri, avšak nie je v nich zmienka o čase ochrany zveri (Herz, 2012). Od 9. a 10. storočia sa už vytvára osobitný stav, ktorého povinnosťou bolo starať sa o lesy a o zver. Behom 10. až 12. storočia sa vyhradili osobitné spôsoby lovu a zákaz lovu určitej zveri, ktorá bola vyhradená buď priamo vládcovi, alebo dokonca osobám s ešte vyšším postavením, napríklad cisárovi. Lov prestal byť prostriedkom obživy a stal sa zábavou, súčasne sa stal pompéznou záležitosťou. V 13. storočí už došlo k zjednoteniu loveckého práva  v niektorých zemiach a lovecký zákonník ovplyvnili aj zásady držby pôdy. Behom 16. storočia už bol zákon lovu v európskych zemiach obmedzený ohľadom na potrebu poľnohospodárskej výroby. Zver sa začala deliť na vysokú a bežnú lovnú zver, objavil sa taktiež pojem dravej zveri a jednotlivé druhy zveri boli lovené predpísaným spôsobom. Je zaujímavé, že veľké lesné majetky s právom lovu patrili aj kláštorom. V 19. a 20. storočí prešlo poľovníctvo konečným vývojom a z obyčajného lovu sa stalo odbornou činnosťou, zameranou na chov, zvyšovanie kvality a všestrannou starostlivosťou o zver (Kapusta, 2013).

Prvé písomné  zmienky o opatreniach zameraných na ochranu lesov a zveri siahajú do obdobia vlády kráľa Ladislava I., ktorý v roku 1092 zakázal loviť zver v dňoch pracovného pokoja. Dovtedy na našom území mohol loviť zver každý. Zver sa spočiatku lovila pre vlastnú potrebu, ale neskôr aj kvôli daniam. V zmysle zákonného článku desať, z roku 1883 patril výkon poľovného práva neodlučne k vlastníctvu pozemkov. Majiteľ pozemku alebo ten, ktorému on výkon poľovného práva postúpil, mohol poľovať, keď výmera jeho pozemkov v celistvosti dosahovala 115 ha. V iných prípadoch vlastníci pozemkov boli povinní spolu s obcou výkon poľovného práva prenajať. Ak obecný chotár svojou výmerou presahoval 1150 ha, mohol sa rozdeliť na poľovné revíry. Obdobie organizovaného poľovníctva sa začalo na území Slovenska až po roku 1860. Pravda, ešte nebolo centrálne riadené, ale predsa sa už budovalo na základe modernejších poznatkov a skúseností. Význam mali najmä vzájomné dohody niektorých majiteľov susediacich poľovných revírov o spôsobe chovu a plánu odstrelu (Kapusta, 2013).

1. mája 1920 uverejnilo niekoľko poľovníkov z Bratislavy na základe iniciatívy generála zdravotníctva MUDr. Jána Červíčka, výzvu, v ktorej sa vyzdvihoval hospodársky význam poľovníctva na Slovensku a na Podkarpatskej Rusi. Aby sa zamedzilo svojvoľnej činnosti na tomto úseku, navrhli založiť Lovecký ochranný spolok pre Slovensko (LOS). Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska schválilo 21. októbra 1920 stanovy LOS. Ustanovujúce valné zhromaždenie sa konalo 10. decembra 1920. Zúčastnilo sa ho 43 registrovaných členov a 33 zakladajúcich členov. Na prvej schôdzi zvolili za predsedu Jána Červíčka. Tri roky po vzniku prvej poľovníckej organizácie na Slovensku vznikla v Čechách a na Morave Československá myslivecká jednota (ČSMJ), ktorá sa vyhlásila za celoštátnu poľovnícku organizáciu. Jej cieľom bolo včleniť LOS do jednoty. Roku 1927 sa vytvoril kynologický odbor, ktorý začal vyvíjať úspešnú činnosť. V Žiline sa 25. novembra 1934 uskutočnilo Mimoriadne valné zhromaždenie za účasti zástupcov LOS a ČSMJ. Delegáti sa dohodli na zjednotení oboch poľovníckych organizácií od 1. januára.1935. Lovecký ochranný spolok LOS pre Slovensko sa zmenil na Zemský zväz loveckých ochranných a kynologických spolkov na Slovensku. Členmi sa stali miestne skupiny LOS a spolky ČSMJ na Slovensku, ktoré sa premenovali na lovecké spolky. Po skončení II. svetovej vojny  SNR uvalilo na Zemský zväz dočasnú národnú správu, do  ktorej boli vymenovaní: Ing. Igor Dula ako predseda, Dr. Július Brachtl, Ing. Ján Švihra a Koloman Slimák. Hlavnou úlohou bolo obnoviť činnosť Zväzu LOS. Členskú základňu vtedy tvorilo 7 352 poľovníkov. V roku 1947 v Brne vznikla celoštátna poľovnícka organizácia. Prvý jednotný poľovnícky zákon pre celé územie Československa pod číslom 225/1947 vstúpil do platnosti od začiatku roka 1948. V roku 1949 bol zmenený názov poľovníckej organizácie na Zväz poľovníckych ochranných spolkov na Slovensku. Posledný januárový víkend 1961 sa konal v Prahe IV. mimoriadny celoštátny zjazd Československej mysliveckej jednoty. Schválil jednotné utvorenie okresných a krajských organizácií v súlade s novou územnou organizáciou štátu. Najpodstatnejšie bolo, že z dvoch doteraz samostatných poľovníckych organizácií vytvoril jednu celoštátnu – Československý myslivecký zväz (ČSMZ) s Ústredným výborom v Prahe. Zväz sa stal zložkou Národného frontu. Schválil nové Stanovy ČSMZ. Základnými organizačnými zložkami sa stali Jednoty. Do Ústredného výboru ČSMZ sa dostali iba dvaja Slováci, František Tupík a Dr. Štefan Teren. V roku 1962 Národné zhromaždenie prijalo Zákon o poľovníctve č.23/1962 Z.z.. Týmto zákonom sa odpútalo právo poľovníctva od vlastníctva k pôde a zosilnil sa vplyv štátnych orgánov na riadení poľovníctva, zvyšuje najnižšiu výmeru poľovného revíru. V roku 1969 sa konal v Bratislave Ustanovujúci zjazd Slovenského poľovníckeho zväzu (SPZ). Zúčastnilo sa ho 76 delegátov, ktorí zastupovali 29 851 členov. Delegáti okrem iných materiálov schválili 49 konkrétnych úloh SPZ, stanovy SPZ a zvolili 39 členný Ústredný výbor. V roku 1975 Plénum ÚV SPZ schválilo pokyny o používaní poľovne upotrebiteľných psov a ich kvalifikáciu ako aj  o počtoch potrebných pre jednotlivé poľovné revíry. Ministerstvo vnútra schválilo nové Stanovy SPZ 24. septembra 1984.

Slovenský poľovnícky zväz zorganizoval 12. marca 1993  ustanovujúcu schôdzu jednotnej kynologickej organizácie na Slovensku, za účasti doteraz existujúcich: Slovenského poľovníckeho zväzu, Slovenského kynologického zväzu a Zväzu športovej kynológie. Zúčastnené zväzy schválili založenie spoločnej kynologickej organizácie s názvom Slovenská kynologická jednota (SKJ) so sídlom pri SPZ v Bratislave. Od  5. mája 1993 vstúpil do platnosti zákon NR SR č. 99/93 Z. z. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 23/1962 Zb. o poľovníctve a viaže sa na článok 44 Ústavy SR. SPZ zastupuje členskú základňu v  poľovníckej činnosti doma i v zahraničí. Vyhláška MP SR č. 91 o poľovníckych oblastiach a akostných triedach poľovných revírov vstúpila v platnosť 29. novembra 1996. Následne 1.januára. 1997 vstúpil do platnosti Zákon č. 221/1996 Z. z. o územnosprávnom usporiadaní Slovenskej republiky. Do toho času mal SPZ 36 OkO SPZ a 2 MsO SPZ. Po zmene, 1. januára 1997 bolo už na Slovensku až 79 okresov. V novo vzniknutých okresoch vznikli samostatné OkO SPZ a v ďalších RgO SPZ (regionálne, ktoré vytvorili novo vzniknuté okresy rozpadom starého okresu). Koncom júla 2000 sa v Nitre pri príležitosti 80. výročia vzniku prvej slovenskej poľovníckej organizácie konala Celoštátna výstava „Poľovníctvo a príroda Nitra 2000“ (Herz, 2012).

V období neskorého baroka sa po Európe rozšíril parforsný lov – štvanica, na ktorej  muži s koňmi a so svorkou psov hnali zver, napríklad jeleňa, daniela, prípadne zajaca. Štvanica bola najviac rozšírená v Anglicku, vo Francúzsku, ale aj v Nemecku. Na našom území v rámci Uhorska, sa prvý parforsný lov konal v okrese Nové Zámky v roku 1825, kam doviezli z Anglicka foxhoundy. V Urmíne (Mojmírovce) od roku 1870 pracovala svorka, v ktorej bolo 46 párov Anglických harrierov a v Malackách od roku 1890 pracovala svorka asi desiatich párov Bíglov. Najznámejšie štvanice sa však konali od roku 1879 v Holíči, okres Skalica. Na východnom Slovensku pracovali tiež viaceré svorky, vo Veľatoch, Michalovciach, Parchovanoch, Čelovciach a vo Vojčiciach. Roku 1900 Riaditeľstvo štátnych lesov nariadilo, že v ich revíroch, kde sa loví veľká raticová zver, je povinné držať farbiara. V Uhorsku roku 1901 sa založil Klub chovateľov farbiarov, členmi ktorého sa stali aj poľovní hospodári zo Slovenska. Knieža Mikuláš Pálffy v roku 1902 založil psinec na chov Bavorských farbiarov (Štefík, 2008).

Po vzniku prvej Československej republiky nemožno hovoriť vôbec o organizovanej kynológii na Slovensku napriek tomu, že sa na poľovačkách psy používali. Boli to však psy bez preukazov pôvodu a mnohých pôvod bol otázny.  Bol to logický dôsledok situácie v poľovníctve vôbec, ktorému v tých časoch chýbal akýkoľvek organizačný základ. V Čechách existoval Československý lovecký a kynologický říšský sväz a aj kynológia tu mala už primeranú úroveň. Po roku 1918 začali prichádzať na Slovensko mnohí Česi, ktorí spoločne so Slovákmi, zaujímajúcimi sa o poľovníctvo, sa usilovali zmeniť dovtedajšiu situáciu (Kapusta, 2013).

Prvou poľovníckou organizáciou na Slovensku, ktorá sa okrem poľovníckej činností zaoberala aj chovom a používaním poľovných psov bol Lovecký ochranný spolok(LOS). V roku 1935 sa táto organizácia premenovala na Zemský zväz loveckých a kynologických spolkov (Ciberej et al., 2010). Keď na Slovensku LOS vznikol, najskôr musel prekonať najrôznejšie ťažkosti, preto neprejavil žiadny záujem o organizovanie kynológie a zrejme preto o nej nebola zmienka ani v jeho stanovách (Molnár et al., 1984). Postupne sa však začala situácia v používaní loveckých psov zlepšovať aj na Slovensku, pretože mnohí Českí poľovníci, ktorí na Slovensko prišli, boli aj chovateľmi čistokrvných poľovných psov. Išlo predovšetkým o stavače, ktoré sa stali základom chovov u nás, i keď ešte ich chovatelia neboli organizovaní v nijakom klube (Kapusta, 2013). V  roku 1923 sa v Brne založila Československá myslivecká jednota, ktorej stanovy obsahovali už aj starostlivosť o kynológiu: chov poľovných psov a usporadúvanie výstav a skúšok (Baka a Jevčák, 2008). Keďže jednými z prvých slovenských pobočiek LOS boli pobočky v Novom Meste n/Váhom, Trenčianskych Tepliciach a v Nových Zámkoch, práve tu sa začala venovať pozornosť aj rozvoju poľovníckej kynológie. Skutočný začiatok rozvoja poľovníckej kynológie na Slovensku sa datuje od roku 1928, keď sa začali usporadúvať aj prvé skúšky stavačov (Nové Zámky). Bolo to zásluhou Josefa Kadleca, ktorý bol aj zakladateľom tamojšieho Loveckého a kynologického spolku. Kadlec sa stal aj prvým kynologickým referentom pre Slovensko a v tejto funkcii pracoval až do odchodu zo Slovenska. Od roku 1939 bol funkciou kynologického referenta pre Slovensko poverený Koloman Slimák. V roku 1932 v Novom Meste n/Váhom okrem LOS začal pôsobiť aj vzniknutý Myslivecký spolok, orientovaný na Zemský odbor ČSMJ, ktorý usporadúval skúšky, výstavy, chovateľské prehliadky a výcvikové kurzy. Po rozbití ČSR v roku 1939 ostalo Slovensko bez Plemennej knihy, ktorá sa viedla centrálne v Prahe. Hrozilo nebezpečenstvo, že odchovy šteniec zostanú bez rodokmeňov, keďže ich nebolo kde zapísať (Kapusta, 2013). Na jeseň roku 1939 sa potom založila Slovenská plemenná kniha psov pre všetky plemená. Touto formou sa viedla až do založenia Spolku chovateľov ušľachtilých psov v roku 1962 a od roku 1968 Plemennú knihu prevzal Slovenský poľovnícky zväz (Ciberej et al., 2010). Slovenská plemenná kniha sa viedla v Novom Meste n/Váhom až do roku 1960. Prvy celoslovenský zvod poľovných psov na Slovensku usporiadali kynológovia v Novom Meste n/Váhom už v r. 1946 (Herz, 2012).

Okresné organizácie a chovateľské kluby riadené SPZ v rokoch 1967 až 1980 usporiadali 702 skúšok vlôh malých plemien a stavačov, ktoré úspešne absolvovalo až 8640 jedincov a 1442 skúšok poľovnej upotrebiteľnosti pre stavače, malé plemená, farbiare a duriče, ktoré úspešne absolvovalo 10854 jedincov (Štefík, 2008). Najväčšie úspechy dosiahla slovenská poľovnícka kynológia v rokoch 1970 až 1990. Zásluhu na tom malo aj Kynologické oddelenie SPZ v Bratislave, ktorého vedúcim bol František Siget (Kapusta, 2013), ktorý má významné zásluhy na rozšírení chovu Slovenského kopova, farbiarov, ale aj na vyšľachtení Slovenského hrubosrstého stavača a jeho uznaní za naše národné plemeno (Šebo, 2009).

V roku 1969 sa na Slovensku chovalo asi štyridsať rôznych plemien poľovných psov. Od roku 1969 do roku 1979 bolo do Plemennej knihy zapísaných 8233 šteniat 15 plemien stavačov, 3083 teriérov deviatich plemien, 2536 duričov piatich plemien, 1281 jazvečíkov, 1842 farbiarov a 709 sliedičov. K ustanovujúcemu zjazdu SPZ v roku 1969 bolo v poľovníckych revíroch na Slovensku k dispozícii 1901 poľovne upotrebiteľných psov. V roku 1973 ich bolo k dispozícii už 3220. V zmysle záverov tohto zjazdu boli skoro všetky kynologické normy, prebehli rôzne kurzy, preškolenie, aktívy, ako aj rozširovanie rozhodcovského zboru. V roku 1980 mal SPZ k dispozícií 128 rozhodcov pre Jesenné skúšky stavačov, 27 pre Lesné a Všestranné skúšky stavačov, 57 rozhodcov pre Povrchové skúšky malých plemien, 29 pre Skúšky v brlohárení, 37 pre Skúšky farbiarov, 51 rozhodcov pre Skúšky duričov a 44 osôb, ktoré mali kvalifikáciu pre posudzovanie exteriéru. K začiatku roku 1980 bolo k dispozícii už 6349 poľovne upotrebiteľných psov. Podľa účelovosti bolo 574 psov s kvalifikáciou na dohľadávanie srnčej, 1048 na dohľadávanie diviačej zveri a 691 farbiarov na dohľadávanie jelenej, danielej a muflonej zveri (Štefík, 2008).

V zmysle § 3, ods. 3 zákona č. 23/62 Zb. o poľovníctve a novely zákona 99/93 Z. z. o poľovníctve v znení neskorších predpisov poverilo Ministerstvo pôdohospodárstva SR listom č. 292/94-100 z 10. 2. 1994 Slovenský poľovnícky zväz organizovaním a riadením poľovníckej kynológie na Slovensku a taktiež kontrolou dodržiavania predpisov na úseku kynológie v poľovných revíroch poľovníckych združení a ostatných užívateľov poľovných revírov (Herz, 2012). V roku 1993 došlo k rozdeleniu Československa na dva samostatné štáty, Slovensko a Českú republiku. Na Slovensku bola vytvorená nová kynologická organizácia Slovenská kynologická jednota (SKJ). SKJ zastupuje slovenskú kynológiu v FCI a prostredníctvom SPZ pokrýva aj poľovnícku kynológiu. SPZ je členskou a zakladajúcou organizáciou SKJ (Lazár, 2008). Slovenský poľovnícky zväz k 31.12.2004 evidoval poľovne upotrebiteľných 2356 stavačov, 5313 sliedičov, jazvečíkov, teriérov a duričov, 1670 farbiarov a slovenských kopovov. Z toho brlohárov bolo 1814 jedincov, na dohľadávku srnčej zveri 3250, na dohľadávku jelenej zveri 1670 a na dohľadávku diviačej zveri 2935 poľovne upotrebiteľných psov. Celkom 10852 poľovne upotrebiteľných psov. V roku 2004 sa konalo 345 skúšok  poľovnej upotrebiteľnosti. Do plemennej knihy psov bolo zapísaných 4520 šteniat. Okrem skúšok poľovnej upotrebiteľnosti Slovenský poľovnícky zväz a jeho chovateľské kluby zorganizovali viac ako 150 klubových, oblastných, národných a medzinárodných výstav a skúšok (SPZ, 2005).

Od roku 1990 predsedom kynologickej komisie SPZ bol Ing. Š. Štefík, ktorý bol aj prezidentom novovzniknutej Slovenskej kynologickej jednoty, zastupujúcej slovenskú kynológiu v Medzinárodnej kynologickej federácii – FCI. Od roku 2012 je prezidentom Slovenskej kynologickej jednoty Ing. Jozef Jursa, CSc.. Slovenská poľovnícka kynológia dosiahla nielen predpísané počty jednotlivých plemien, ale aj po stránke pracovného výkonu sa dostala na špičku v strednej Európe. Potvrdzujú to výsledky na medzinárodných porovnávacích skúškach stavačov, na ktorých sme sa pravidelne zúčastňovali a víťazili. Naša kynológia zaznamenala úspechy aj po stránke exteriérovej aj po stránke plemenitby poľovných psov. K medzinárodnému úspechu slovenskej kynológie prispeli určite aj nitrianski kynológovia, ktorí organizujú od roku 1984 každoročne Medzinárodnú výstavu psov všetkých plemien. Organizácia výstavy dosahuje už tradične veľmi dobrú úroveň a slovenská kynológia sa tak dostala do povedomia európskej kynologickej verejnosti (Kapusta, 2013).

Koloman Slimák (* 19.12.1903 – † 18.9.1996)

-          Pochádzal z Nového Mesta nad Váhom. Kynológií sa venoval takmer 60 rokov. Od roku 1933 mal registrovanú chovateľskú stanicu „z Považia“, v ktorej odchoval vyše 800 šteniec (Ciberej et al., 2010)

-          Bol známy kynológ – chovateľ, šľachtiteľ, poľovník, rozhodca exteriéru aj výkonu. Počas kariéry bol považovaný za jednu z najuznávanejších autorít v slovenskej kynologickej praxi. Doteraz sa považuje za legendu slovenskej kynológie.

-       Do dejín kynológie sa predovšetkým zapísal ako otec oboch našich národných poľovných plemien – Slovenského kopova a Slovenského hrubosrstého stavača (Zdroj uvedený v prehľade literatúry pod písmenom A).

-         Na jeho počesť sa od roku 1997 organizujú vrcholové medzinárodné skúšky stavačov s udeľovaním CACIT pod názvom „Memoriál Kolomana Slimáka“ (Uhrik, 2011).

 

Josef Kadlec (* 6. 1. 1873 – † 22. 1. 1945)

-          Bol pôvodom Čech, pôsobil však v Nových Zámkoch. V Slovenskej kynológií sa však navždy zapísal ako priekopník chovu stavačov. Bol zvoleným prvým predsedom Klubu chovateľov nemeckého krátkosrstého stavača v Československu.

-          Na  Slovensku našiel len málo chovného materiálu a nie dosť porozumenia pre rozvíjanie kynológie. Nedal sa však odradiť a získal záujemcov nielen v okruhu svojho pôsobenia v lovecko - kynologickom spolku v Nových Zámkoch, ale aj u ostatných okolitých spolkov. Vychoval a združil okolo seba mnohých kynológov. V roku 1938 bol nútený zo Slovenska odísť. Jeho dielo však nezaniklo, bol naďalej v písomnom styku so svojimi odchovancami a týmto spôsobom im poskytoval cenné rady a pokyny, vždy prejavoval živý vzťah k Slovensku a k dianiu okolo tunajšieho poľovníctva a kynológie.

-          Na uctenie si pamiatky Jozefa Kadleca sa od roku 1946 organizujú Všestranné skúšky stavačov s udeľovaním titulov Všestranný víťaz SR a CACT, tieto skúšky sa konajú pod názvom „Memoriál Jozefa Kadleca“ (Uhrik, 2011).

 

Fridrich Konrád (* 21. 11. 1900 – † 28. 7. 1982)

-          Pochádzal z Horných Obdokoviec. Ako prvý na Slovenku sa začal cieľavedome venovať výcviku a chovu farbiarov. Stal pri zrode klubu chovateľov farbiarov na Slovensku a aktívne sa zúčastňoval klubových podujatí ako vodič, cvičiteľ, neskôr aj ako rozhodca pre výkon a exteriér.

-          Istý čas pracoval v redakcii časopisu „Poľovníctvo a rybárstvo“ a spolupracoval pri tvorbe klubovej publikácie „Chovateľ farbiarov“.

-          Slovenský poľovnícky zväz ho za zásluhy o rozvoj poľovníctva, v roku 1980 vyznamenal ocenením Zlatý kamzík.

-          Na jeho počesť organizuje Klub chovateľov farbiarov každé dva roky na rôznych miestach Slovenska, Skúšky farbiarov pod názvom ,Memoriál Fridricha Konráda“ (Ciberej et al., 2010).

 

Alexander Mészáros (* 5. 7. 1930 – † 19. 3. 1997)

-          Pochádzal z Pozby. Od roku 1970 sa venoval chovu Maďarských stavačov. Mnohé jedince z jeho chovateľskej stanice pod názvom „Oroszka“ sa dostali aj do zahraničia.

-          Dlhé roky pôsobil ako hlavný poradca chovu a 18 rokov ako predseda Klubu chovateľov maďarských stavačov. Roky pôsobil aj ako člen kynologickej komisie ústredia SPZ. Organizoval medzinárodné súťaže Maďarských stavačov a patril medzi popredných odborníkov na chov tohto plemena na Slovensku.

-           Na jeho počesť Klub chovateľov Maďarských stavačov organizuje od roku 1997 „Memoriál Alexandra Mészárosa“, za cieľom porovnať úroveň chovu a výkonu Maďarských stavačov zo SR s Maďarskými stavačmi zo zahraničia. (Uhrik, 2011).

 

Bohuslav Zemko (* 4. 6. 1949 – † 24. 3. 1998)

-          Pochádzal zo Šoporne, pôsobiaci dlhé roky ako členom Kynologickej rady SPZ, poradca chovu pre SHS a medzinárodný rozhodca pre skúšky stavačov.

-          Na jeho počesť Klub chovateľov hrubosrstých stavačov od roku 1998 organizuje „Memoriál Bohuslava Zemku“, ako medzinárodné všestranné skúšky hrubosrstých stavačov (Uhrik, 2011).

 

Andrej Renčo (* 26. 1. 1911 – † 10. 2. 1989)

-          Pochádzal zo Železnej Breznice. Duričom a kynológii sa venoval od mladosti.

-          Bol zvolený ako prvý predseda Klubu chovateľov duričov v roku 1962. Bol autorom prvého skúšobného poriadku pre duričov. Významne sa podieľal na uznaní, ale aj vyšľachtení Slovenského kopova. Bol aj rozhodcom pre exteriér a výkon poľovných plemien psov.

-          Na jeho počesť organizuje Klub chovateľov slovenského kopova od roku 1990 Memoriál Andreja Renču“, vrcholové Duričské skúšky Slovenských kopovov, od roku 1999 s medzinárodnou účasťou a udeľovaním CACIT (Ciberej et al., 2010).

Text prevzatý z publikácie: Zhodnotenie poľovnej kynológie na slovensku v rokoch 2006 až 2012

Autor: Ing. Daniel Hrežík


01-12-2018

Príspevok: Pôvod psa a plemená psov

Pes domáci je domestikovaný poddruh vlka dravého. V zoologickom systéme je zaradený nasledovne:

Ríša: ŽIVOČÍCHY (ANIMALIA)

Kmeň: CHORDATY (CHORDATA)

Podkmeň: STAVOVCE (VERTEBRATA)

Rad: ŠELMY (CARNIVORA)

Podrad: ŠELMOTVÁRÉ (CANIFORMIA)

Čeľaď: PSOVITÉ (CANIDAE)

Rod: PES (CANIS)

Druh: VLK (CANIS LUPUS)

Poddruh: PES DOMÁCI (CANIS LUPUS FAMILIARIS)

 

Aj keď veľkosť a vzhľad čeľade psovitých šeliem je rôzna, v zásade sú všetky psovité šelmy stavané podľa určitého štandardu, podobného všetkým mäsožravcom a sú predurčené na to, aby chytali, štvali, zabíjali a žrali svoju korisť. Z hľadiska pohybu ich zaraďujeme medzi prekážkových bežcov – lovcov (Ciberej et al., 2010). Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. A to podľa toho, z akého druhu vlka (či inej psovitej šelmy) vznikli, respektíve ktorý podiel v ich krvi prevažoval (Staviarska, 2011). Štruktúra zubov u psovitých je jednou z ich obdivuhodných prednosti, ktorá im umožnila rozšíriť sa po celom svete a prežiť v rozdielnych životných podmienkach, od vyprahnutých púšti po mrznúcu Antarktídu, od tundry po džungľu a horské lesy severských oblastí (Ciberej et al., 2010).

Pôvod psovitých šeliem sa datuje pred 45 až 65 miliónmi rokov (Pokorná, 2007). Človek vyšľachtil vlka do podoby súčasných plemien psov počas niekoľkých tisícročí. Stopy po spolunažívaní pravekých ľudí a psov nachádzajú archeológovia už v období viac ako pred 14 000 rokmi. Je nanajvýš zaujímavé, že práve takí potravinoví konkurenti ako sú človek a vlk začali spolu nažívať. Veď môžeme predpokladať, že vlk bol korisťou pre človeka a človek zase mohol byť korisťou pre vlka (Fik, 2010).

O počiatkoch spolunažívania vlkov a ľudí veľa nevieme, existujú o tom len dohady a teórie. Isté je len to, že človek a vlk mali podobný jedálny lístok. Nevieme, či sa vlci začali priživovať na úlovkoch ľudí, alebo to bolo naopak. Neskôr však určite obidva druhy zistili, že sú si navzájom prospešné. Spôsoby lovu tých­to druhov boli veľmi podobné, dokázali sa pri love dopĺňať, až sa objavilo akési spolužitie, pri ktorom sa vlk dokázal podriadiť človeku a začal ho považovať za vodcu svorky. V časoch nedostatku potravy predstavovali prvé pra-psy pre ľudí určite čiastočne aj zdroj pot­ravy. No človek pri spolunažívaní so psami predovšetkým zistil, že mu môžu byť pre svoje zmysly a rýchlosť užitočné pri love a dokázal ich vrodené vlastnosti využiť vo svoj prospech. Spôsob lovu vlkov sa s najväčšou pravdepodobnosťou za tisícročia nezmenil a pravekí vlci lovili rovnako, ako lovia dnes žijúce vlčie svorky (Fik, 2010).

 

Najmanová a Humpál (1981) uvádzajú niekoľko základných pra-plemien psov, objavených a identifikovaných archeológmi:

- Canis familiaris palustris alebo Canis familiaris palustris Riitimeyer (pes bahenný) – odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov

- Canis familiaris inostranzewi - odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená

- Canis familiaris decumanus - odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov

- Canis familiaris matris optimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky

- Canis familiaris intermedius – jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. duriče) a pudle

- Canis familiaris Leineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien.

 

Pes sprevádzal človeka niekoľko tisícročí takmer pri všetkých činnostiach, ktoré v dávnej histórii vykonával. Bol všetkým, čím bol aj jeho pán. Z lovca, ktorý duril a zabíjal korisť, sa stáva ochranca stáda zvierat, ťažné zviera, bojovník ochraňujúci pána a verný spoločník.

V tých časoch už človek zasahoval do populácie tým, že vyraďoval jedince, ktoré sa mu nechceli podvoliť, bránili ulovenú korisť, či nerešpektovali nadradenosť ľudí. Zemepisná izolácia jednotlivých skupín ľudí v rozdielnych prírodných podmienkach v staroveku si vyžiadala formovanie skupín psov s vlastnosťami a exteriérom špecifickým pre dané pomery a spôsoby lovu. (Fik, 2010).

Označenie Pes domáci je v podstate zovšeobecňujúcim pojmom pre obrovský počet plemien, ktorých veľkostné a farebné rázy, územné formy rôzne početných subpopolácií a taktiež pre veľmi často vznikajúcim genetickým prepojeniam, ktorých výsledkom býva naprosto svojrázny jedinec (Mikulica, 1992). Odhaduje sa, že človek vyšľachtil dodnes viac ako 400 rôznych plemien (Fogle, 2002). Pes bol vyvinutý v spoločnosti človeka a nemôže existovať bez neho. Nielen zoológovia dnes riešia otázku, či počas domestikácie viac ovplyvnil človek psa, alebo naopak pes človeka (Cisařovský, 2008).

Na základe špecifických požiadaviek pre poľovanie na určité skupiny alebo druhy zveri a pod vplyvom charakteru jednotlivých revírov sa postupne vyšľachtili jednotlivé plemená poľovných psov. V súčasnom období ich rozdeľujeme podľa upotrebiteľnosti v poľovníctve do šiestich základných skupín. Každá skupina sa vyznačuje určitými vlastnosťami a vlohami, ktoré cieľavedome využívame pri výkone práva poľovníctva (Lazár, 2008).

Základné skupiny poľovných plemien psov

I. Stavače:

 

A, Anglické:

a) krátkosrsté (pointre): Pointer

b) dlhosrsté (setre): Anglický seter, Írsky červený seter, Írsky červeno-biely seter, Gordon (Škótsky) seter

 

B, Kontinentálne:

a) krátkosrsté: Nemecký krátkosrstý stavač, Maďarský krátkosrstý stavač, Weimarský krátkosrstý stavač, Francúzsky krátkosrstý stavač, Taliansky stavač

b) hrubosrsté: Slovenský hrubosrstý stavač, Nemecký drôtosrstý stavač, Český fúzač, Maďarský drôtosrstý stavač, Pudelpointer, Taliansky hrubosrstý stavač

c) dlhosrsté: Nemecký dlhosrstý stavač, Weimarský dlhosrstý stavač, Veľký münsterlandský stavač, Malý münsterlandský stavač, Bretónsky dlhosrstý stavač

 

II. Farbiare: Bavorský farbiar, Hanoverský farbiar, Anglický farbiar (Bloodhound)

 

III. Duriče: Slovenský kopov, Alpský jazvečíkovitý durič, Štajerský durič, Poľský durič, Rusko-európska lajka, Západosibírska lajka, Východosibírska lajka, Karelský medvedí pes, Bígl, Baset, Anglický líščí pes, Sedmohradský durič, Veľký hrubosrstý vendénsky baset , Malý hrubosrstý vendénsky baset, Juhoslovanský trojfarebný durič, Taliansky krátkosrstý durič, Taliansky hrubosrstý durič, Švajčiarsky nízkonohý durič, Švajčiarsky durič, Švédsky jazvečíkovitý durič

 

IV. Sliediče: Anglický kokeršpaniel, Americký kokeršpaniel, Anglický špringer španiel, Welšský špringer španiel, Nemecký prepeličiar, Sussexský španiel, Americký vodný španiel, Írsky vodný španiel, Poľný španiel, Clumberský španiel

 

V. Retrívre: Labradorský retríver, Zlatý retríver, Hladkosrstý retríver (Flat), Kučeravý retríver, Retríver zo zálivu Chesapeake, Retríver z Nového Škótska,

 

VI. Brloháre:

 

A, Jazvečíky:

a) hladkosrstý: Jazvečík štandard hladkosrstý, Jazvečík trpasličí hladkosrstý, Jazvečík králičí hladkosrstý

b) hrubosrstý: Jazvečík štandard hrubosrstý, Jazvečík trpasličí hrubosrstý, Jazvečík králičí hrubosrstý

c) dlhosrstý: Jazvečík štandard dlhosrstý, Jazvečík trpasličí dlhosrstý, Jazvečík králičí dlhosrstý

 

B, Teriéry: Foxteriér hladkosrstý, Foxteriér hrubosrstý, Nemecký poľovný teriér, Český teriér, Waleský teriér, Írsky teriér,Jack russel teriér, Parson russel teriér, Border teriér, Paterdale teriér, Bulteriér, Škótsky teriér, Sealyhamský teriér, Skye teriér, Kern teriér, Austrálsky silky teriér, Norvičský teriér, Norfolkský teriér (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina I., Stavače

Veľkosť: zväčša mohutnejšej telesnej stavby, 60 – 68 cm vysoké o priemernej telesnej hmotnosti 25 – 35 kg.

Práca: sú charakteristické tým, že zver vystavujú. Túto vlastnosť, ktorú majú vrodenú, nemá nijaké iné plemeno. Stavač nesmie po vystavení zver vyduriť. Poľovník sa preto môže pokojne pripraviť na výstrel (Jursa, 2011). Sú nesporne všestranné psy, no toto tvrdenie treba brať s určitou rezervou, pretože sa dajú využiť na poľovačkách na drobnú, nanajvýš srnčiu zver. Stavače spoľahlivo pracujú iba na pofarbenej teplej stope. Nemožno ich úspešne použiť pre prácu na studených, často viac ako 10 hodín starých stopách. Tak isto nie sú vhodné na sledovanie studenej stopy na väčšie vzdialenosti (Latková, 2013). Všestranný stavač však zver nielen vyhľadá a vystaví, ale aj dohľadá, prinesie pernatú zver, pracuje aj na pofarbenej stope srnčej zveri, ktorú má na remeni spoľahlivo sledovať prípadne, voľne vypustený zhasnutú zver hlásiť alebo oznámiť. Používajú sa na prácu v poli i v lesných revíroch. Stavače veľmi dobre pracujú aj vo vode najmä pri poľovaní na divé kačice (Tichá, 2006).

Z pôvodných plemien sa v rozličných krajinách selekciou a čistokrvnou plemenitbou vyšľachtili samostatné plemená, ktoré sa rozdeľujú na anglické a kontinentálne stavače.

Pre anglické stavače je charakteristický výrazný záhlavový výčnelok a veľmi výrazný sklon čela. Delíme ich na krátkosrsté (pointre) a dlhosrsté (setre).

Kontinentálne stavače sa vyznačujú typicki dosť plochou lebkou a mierne strmým sklonom čela. Podľa typu srsti ich delíme na krátkosrsté, hrubosrsté a dlhosrsté (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina II., Farbiare

Veľkosť: sú to psy menšej telesnej stavby ako stavače, v priemere 45 – 55 cm vysoké a o hmotnosti 18 – 20 kg.

Práca: ich úlohou je dohľadávať jeleniu, danieliu, srnčiu, kamzičiu, mufloniu a diviačiu zver (Ciberej et al., 2010). Na inú zver a iný spôsob poľovania sa nemajú používať. Dobre vycvičený farbiar dohľadá a zachráni každý postrelený kus zveri. V revíroch kde žije prevažne diviačia a jelenia zver nie je možné farbiara nahradiť (Latková, 2013). Pracujú vynikajúcim spôsobom na stope, aj viac hodín starej, sú skutočne veľmi vytrvalé a sledujú stopu na obrovské vzdialenosti často vo veľmi ťažkých terénnych podmienkach. Používajú sa výhradne v lesných poľovných revíroch. Vyžadujú osobitne trpezlivý a dlhý výcvik. Musia sa naučiť trpezlivo držať len tú stopu, na ktorú ich vodič vypustil. Nájdenú zver by mali hlásiť (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina III., Duriče

Sú najstaršou, kedysi najpočetnejšou skupinou psov. Duriče sú predkami všetkých poľovných psov. Každá krajina mala svoje domáce plemeno, ktoré však vplyvom ubúdania zveri a zmien v spôsobe poľovania zanikali a zanikajú ešte i dnes. U nás je najrozšírenejší durič Slovenský kopov, ďalej Štajerský durič a Alpský jazvečíkovitý durič. Sú predkom všetkých poľovných psov (Baka a Jevčák, 2008).

Veľkosť: Dnes používané plemená sú vcelku menšej telesnej stavby o výške 40 – 50 cm a o hmotnosti 15 – 20 kg.

Práca: v súčasnej dobe je z poľovníckeho hľadiska prípustné používať duriče výlučne na durenie diviačej zveri, dravej zveri, najmä líšok. Na durenie je povolené používať iba „krátkonohých“ duričov (v súvislosti s chovom srnčej zveri) s výškou v kohútiku do 50 cm. Na území dnešného Slovenska tento zákaz poľovať na zver pomocou vysokonohých psov platí už od roku 1729. V rámci Medzinárodnej kynologickej federácie však rozoznávame približne sedemdesiat plemien duričov. Z nich však môže u nás reálne poľovať sotva polovica. Množstvo týchto plemien, hoci stáročiami na túto prácu šľachtených, u nás nemôže pracovať. Už spomínaný limit 50 centimetrov v kohútiku, tak diskvalifikuje veľké množstvo plemien. (Strečko, 2011). Sú veľmi vytrvalé, aj niekoľko hodín vydržia prehľadávať húštiny v najťažších terénoch a nájdenú zver držia a hlásia až do príchodu poľovníka. Využíva sa hlavne vo vysokohorskom, ťažko dostupnom teréne (Latková, 2013).

 

Skupina IV., Sliediče

Veľkosť: Ich telesná výška sa v závislosti od plemena pohybuje v rozpätí od 40 – 50 cm a hmotnosť je 12 – 21 kg.

Práca: sú predchodcovia stavačov, však zver nevystavujú, ale na ňu svojským spôsobom upozorňujú. Hlavnou úlohou sliedičov je prehľadávať húštiny a pracovať na teplej stope. Na tejto stope sa majú sliediče hneď ozývať. Nemajú sa však držať jednej stopy, ale sliediť aj po iných stopách a tak zdvihnúť čo najväčší počet zvierat. Sliediče sú nenahraditeľné všade tam, kde sa poľuje na malú zver v húštinách, v úzkych hustých porastoch a na všetkých miestach, kde väčší pes prenikne len veľmi ťažko (Ciberej et al., 2010)

 

Skupina V., Retrívre (Prinášače)

Veľkosť: sú vo všeobecnosti veľké plemená, cca 50 cm v kohútiku, od 30 kg. Môžu byť krátkosrsté i dlhosrsté.

Práca: retríver alebo retriever, po slovensky prinášač, je označenie pre špecifickú skupinu plemien poľovných psov, vyšľachtených za účelom prinášania koristi, zabitej strelnou zbraňou k lovcovi. Ide predovšetkým o vtáctvo, ale aj o malú zver, ako napríklad zajace. Korisť prinášajú po súši i z vody (Ciberej et al., 2010).

 

Skupina VI., Brloháre

Veľkosť: jedná sa o plemená malých telesných rozmerov o hmotnosti do 10 kg a telesnej výšky maximálne do 40 cm (u jazvečíkov do 23 cm).

Práca: používajú sa na vyháňanie zveri z brloha. K tomu je uspôsobená aj ich telesná stavba. Sú to veľmi odvážne a tvrdé psy. Sú veľmi vhodné aj na prácu na povrchu a to najmä na durenie diviačej zveri. Úspešné pracujú aj na pofarbenej stope. Pomocou brlohárov možno veľmi účinne regulovať stavy dravej zveri, najmä líšok.

a) teriéry - okrem brlohovania sa niektoré plemená s úspechom používajú aj na durenie diviačej zveri alebo prácu na vode (Ciberej et al., 2010).

b) jazvečíky – sú najmenšie plemená poľovných psov. Využívajú sa na prácu pod zemou, na vyhľadávanie dravej zveri. Vyžaduje sa od nich, aby ochotne vchádzali do brlohov a dravú zver odtiaľ vyhnali, alebo zaškrtili a vytiahli. Na povrchu nahrádzajú prácu duričov i sliedičov (Latková, 2013). Majúmimoriadne vyvinuté vlohy k práci na povrchu,k hlasitému dureniu a k práci na dohľadávkach. (Ciberej et al., 2010). Jazvečíky sa vyskytujú v troch rôznych variantoch podľa druhu osrstenia: hladkosrsté, hrubosrsté dlhosrsté a v troch veľkostných formách: v normálnej (štandardnej), v trpasličej a králičej forme (Feiraislova, 2011). V poľovníctve sú jazvečíky všestranne využiteľné, pretože okrem brlohovania ich možno využiť takmer na všetky druhy prác vyžadovaných pri výkone práva poľovníctva. Väčšie problémy majú len pri prinášaní zajaca a bažanta a pri práci vo vyššej snehovej prikrývke (Ciberej et al., 2010).

 

Medzinárodná kynologická federácia - FCI

Výsledkom cieľavedomého šľachtenia psov je dnes viac ako 400 plemien psov. Postupne vznikali rôzne združenia a spolky rôznych plemien a dnes existuje niekoľko strešných organizácii združujúcich tieto kluby. Najväčšou medzinárodnou organizáciou je „Fédération Cynologique Internationale“ (FCI) – Medzinárodná kynologická federácia, ktorá okrem množstva iného dozerá na tvorbu a aktualizáciu štandardov jednotlivých plemien. FCI vznikla v roku 1911. Sídlo sekretariátu je v Thuine v Belgicku (Dunst, 2010). V roku 2012 eviduje presne 343 uznaných plemien psov a v svojích radoch zastupuje 87 členských štátov, z toho 5 zakladajúcich (De Clercq, 2012).

 

Triedenie plemien psov - do desiatich skupín (platné aj pre Slovensko) je nasledovné:

 

Skupina 1: Salašné a pastierske psy (bez švajčiarskych salašných psov)

Sekcia 1: Ovčiarske psy
Sekcia 2: Pastierske psy (bez švajčiarskych salašných psov)

 

Skupina 2: Pinče, bradáče, molosoidné a švajčiarske salašné psy

Sekcia 1: Pinče a bradáče
Sekcia 2: Molosoidné psy
Sekcia 3: Švajčiarske salašné psy
Sekcia 4: Ostatné plemená

 

Skupina 3: Teriéry

Sekcia 1: Vysokonohé teriéry
Sekcia 2: Nízkonohé teriéry
Sekcia 3: Teriéry typu bull
Sekcia 4: Trpasličie teriéry

 

Skupina 4: Jazvečíky

Sekcia 1: Jazvečíky

 

Skupina 5: Špice a pôvodné plemená

Sekcia 1: Severské saňové psy
Sekcia 2: Severské poľovné psy
Sekcia 3: Severské strážne a pastierske psy
Sekcia 4: Európske špice
Sekcia 5: Ázijské špice a príbuzné plemená
Sekcia 6: Pratyp
Sekcia 7: Pratyp – psy pre poľovné využitie
Sekcia 8: Poľovné psy – pratyp s ridžom na chrbte

 

Skupina 6: Duriče, farbiare a príbuzné plemená

Sekcia 1: Duriče
Sekcia 2: Farbiare
Sekcia 3: Príbuzné plemená

 

Skupina 7: Stavače

Sekcia 1: Kontinentálne stavače
Sekcia 2: Britské a írske stavače

 

Skupina 8: Retrivre, sliediče a vodné psy

Sekcia 1: Retrívre
Sekcia 2: Sliediče
Sekcia 3: Vodné psy

 

Skupina 9: Spoločenské a sprievodné psy

Sekcia 1: Bišony a podobné plemená
Sekcia 2: Pudle
Sekcia 3: Malé belgické plemená
Sekcia 4: Naháče
Sekcia 5: Tibetské plemená
Sekcia 6: Čivavy
Sekcia 7: Anglické spoločenské španiele
Sekcia 8: Japonský španiel a pekinéz
Sekcia 9: Kontinentálne trpasličie španiele
Sekcia 10: Kromforlender
Sekcia 11: Malé dogovité plemená

 

Skupina 10: Chrty

Sekcia 1: Dlhosrsté chrty
Sekcia 2: Drsnosrsté chrty
Sekcia 3: Krátkosrsté chrty

 

Skupina 0: predbežne prijaté plemená

 


Anglický kynologický klub - The Kennel Club

„The Kennel Club“ - Anglický kynologický klub, je najstaršou kynologickou organizáciou na svete. Svoju činnosť vyvíja už od roku 1873. Ako prvý založil centrálnu plemennú knihu registrovaných čistokrvných psov, určil princípy vytvárania oficiálnych štandardov a stanovil podmienky, ktoré musí populácia psov spĺňať, aby mohla byť uznaná za samostatné čistokrvné plemeno. (Young, 2011).

The Kennel Club, ako uvádza aj Young (2011), rozdeľuje plemená do nasledujúcich skupín:

1.Poľovné psy (Hounds)
2.Pracovné psy (Working Dogs)
3.Teriéry (Terriers)
4.Stavače, slediče, retrívery a vodné psy (Gundogs)
5.Pastierske plemená (Pastoral)
6.Úžitkové plemená (Utility)
7.Malé plemená (Toy Dogs)

Slovenská kynológia má dlhú a pestrú tradíciu. Vychádza predovšetkým z tradície nemeckej kynológie, samozrejme s miestnymi špecifikami. I šľachtiteľstvo psích plemien na území Slovenska často vychádzalo z nemeckých plemien a nemecká kynológia bola u nás vzorom a ukazovateľom smeru. Na našom území boli vyšľachtené 4 plemená psov: Slovenský kopov, Slovenský hrubosrstý stavač, Slovenský čuvač, a Československý vlčiak. Faktorom, ktorý ovplyvnil slovenskú kynológiu, bola orientácia na prácu. Šľachtenie sa zaoberalo výlučne pracovnými plemenami. Z pracovných odvetví to boli predovšetkým lovecké a pastierske práce. Z tohto východiskového prostredia vychádzali šľachtitelia, ktorí pocítili potrebu vytvorenia nového poľovného plemena so špecifickými vlastnosťami, vhodnými do slovenského lesného prostredia, výsledok je Slovenský kopov a Slovenský hrubosrstý stavač (Ciberej et al., 2010).


Slovenský hruborstý stavač

Štandard FCI pod číslom 320, uznaný 1. 6. 2003 popisuje celkový vzhľad nášho ďalšieho národného plemena ako stredne veľkého až väčšieho psa pracovného typu, silnejšej kostry, pritom ušľachtilých tvarov, sivej farby s hrubým osrstením. Telesný rámec je mierne obdĺžnikový.

Charakteristické vlastnosti ho vyznačujú ako psa silného, odvážneho, ostrého na dravú zver. Napriek svojej ostrosti je ľahko cvičiteľný a poslušný. Má vrodené vlastnosti pre všestranné použitie, osobitne pre prinášanie, prácu na stope a vo vode. Povaha vyrovnaná, bez plachosti, bojazlivosti a agresivity (Jursa, 2003). Možno ho charakterizovať ako vynikajúceho všestranného stavača. Hľadá s nosom v úrovni chrbtovej línie, prípadne tesne pod ňou, prevažne v cvale pred vodičom približne 80-100 metrov na každú stranu, dobre využívajúc vietor, pričom vďaka kvalite svojho čuchu mu nič neujde a priestor prehľadá do posledného miestečka. Vystavovanie je pevné a spoľahlivé, táto vloha sa prejavuje spravidla vždy pred dosiahnutím jedného roka. Jeho veľkou prednosťou je ľahká cvičiteľnosť. Vyniká vrodenou veľkou chuťou prinášať. Aj vďaka svojej srsti je náruživý a prirodzený vodár. Na dohľadávanie raticovej zveri (najmä srnčej) po pofarbenej stope je jeho výcvik úplne jednoduchý.. Je značne ostrý na dravú zver, niektoré jedince sú vzhľadom na túto vlastnosť veľmi dobre zapracované aj na diviačiu zver, ktorá sa v posledných rokoch často vyskytuje aj v nížinných revíroch. Povaha SHS je veľmi priateľská a milá, charakter je vyrovnaný a kľudný (Urban, 2010). Ukázalo sa, že stačí ich učiť jednotlivým úkonom treba priebežne a pravidelne. Mnohé z nich potom dokáže vykonať sám, čo len potvrdzuje, že genetické vlohy tohto plemena sú veľmi silné. A tak stačí ich vlohy len podporovať, dať im priestor na realizáciu, čím sa utvrdzujú ich vlastnosti. Slovenský hrubosrstý stavač má toľko dobrých vlastností – inteligentnosť, vytrvalosť, odolnosť, rýchlosť, silu, elegantný vzhľad a príchylnosť k rodine chovateľa – slovom má všetky prednosti poľovne upotrebiteľného psa (Hrežík a Staroščák 2012).

Šľachtenie Slovenského hrubosrstého stavača ako nášho pôvodného plemena sa začalo približne v 40. rokoch 20. storočia. Koloman Slimák začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali. Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali Weimarský stavač, Český fúzač a Nemecký drôtosrstý stavač. Potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí Weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy od roku 1950. Oficiálny štandard Weimarského stavača však neuznával jeho hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu, ale bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme. V roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal v otázke uznania tejto hrubosrstej variety slovenským chovateľom, že Nemecko, ako krajina pôvodu Weimarského stavača, neuznáva jeho hrubosrstú formu. Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Československu už pomerne veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného plemena. Pre toto uznanie bolo potrebné vykonať ešte veľa práce, bolo potrebné rozdeliť populáciu do nepríbuzných krvných línií. To ale vtedajšia dostatočne široká chovná základňa bez väčších problémov umožňovala a po vypracovaní potrebných materiálov pre uznávaciu komisiu FCI, bola celá snaha vtedajších nadšencov pre chov tejto rasy korunovaná 6. júna 1983 úspechom, kedy bol na zasadnutí tejto komisie v Madride oficiálne uznaný ako plemeno. Tak vzniklo naše zatiaľ najmladšie národné plemeno a obohatilo tak skupinu kontinentálnych hrubosrstých stavačov (Urban, 2010).


Slovenský kopov

FCI štandard č. 244 hovorí o celkovom vzhľade ako o psovi vždy čiernom s hrdzavohnedým až mahagónovým pálením na pyskoch, nad očami, vnútornej strane ušníc, končatinách, spodnej strane chvosta a na zadku. Ľahšej stavby tela, ale pritom pevnej kostry obdĺžnikovitého tvaru. Výška súk v kohútiku 40–45cm, psov 46–50cm. Hmotnosť 15 až 20 kg. Srsť stredne dlhá s hustou podsadou.

Podľa štandardu sa Slovenský kopov popisuje ako odvážny temperamentný pes, dostatočne silný, prispôsobený pre vnikanie do lesných húštin. Dokáže niekoľko hodín hlasito sledovať čerstvú stopu. Vyniká smelosťou a vytrvalosťou. Má výborný čuch a neobyčajne vyvinutý orientačný zmysel. Pokojnú, vyrovnanú povahu.

Prednostne sa používa na lov diviačej zveri ako durič. Vhodný je na individuálny aj spoločný lov, prehľadáva malé aj veľké húštiny. Ako durič pracuje na veľkom priestore. So záujmom hlasito sleduje aj stopy inej zveri (jelenej, danielej, muflonej, srnčej, zajačej, medveďa, rysa, líšky, mačky…). Osvedčil sa aj na dohľadávanie postrelenej zveri. Vhodný je do podhorských a horských revírov, ale aj do rovín. Osrstením vyhovuje aj pre poľovanie na snehu. (Zdroj uvedený v prehľade literatúry pod písmenom B).

Z histórie vieme že Slovenský kopov sa na území Slovenska choval niekoľko storočí, hoci nie presne v dnešnej podobe. V minulosti sa zameriavali predovšetkým na jeho poľovnícke vlastnosti hlasito a vytrvalo prenasledovať zver, prípadne ju zastaviť a držať na mieste i niekoľko hodín. Jednotný štandard, výška, sfarbenie boli iba druhoradé, nevýznamné vlastnosti. V porovnaní s dnešným kopovom sa uprednostňovali skôr vysokonohí a telesne silnejší jedinci. Prvé písomné zmienky o kopovoch sú zo 17. – 18 (Slimák, 1982). K jednotnému typu sa prikročilo okolo roku 1915 a týkalo sa najmä sfarbenia. Ustálenie výšky na 50 cm si neskôr vyžiadali zákony a nariadenia, zakazujúce duriť zver vysokonohými duričmi. Významný rok v šľachtení novodobého kopova bol rok 1936, kedy sa Banskej Bystrici konal prvý chovný zvod, na ktorom vybrali prvých chovných jedincov pre budúci kontrolovaný chov. Od začiatku úmyselného chovu kopova v roku 1936 prešiel jeho vývoj niekoľkými etapami. Už vtedy však bol vypracovaný štandard len málo rozdielny od toho dnešného. Uplynulo veľa rokov šľachtiteľskej práce, kým sa podarilo dosiahnuť ustálenosť plemena. Po dvadsiatich siedmich rokoch šľachtenia FCI schválila navrhnutý štandard kopova a zároveň boli splnené podmienky pre jeho zapisovanie do plemennej knihy. Pri stanovovaní cieľov ďalšieho chovu treba vychádzať z doterajšieho vývoja kopova. Plemeno musí spĺňať všetky podmienky, potrebné pre jeho praktické poľovné využitie s jeho nenapodobiteľnou špecializáciou duriča. Treba si uvedomiť, že nikde na svete niet obdoby tohto plemena a že jeho doplnenie, či tzv. občerstvenie krvi je možné len z domáceho chovného materiálu. Je to naše národné plemeno a to si zaslúži náležitú pozornosť (Boldiš, 2001).

Tatranský durič

Najmladšie národne plemeno poľovných psov. Aktuálne ešte v procese šľachtenia. Uznané na národnej úrovni.

Text prevzatý z publikácie: Zhodnotenie poľovnej kynológie na slovensku v rokoch 2006 až 2012

Autor: Ing. Daniel Hrežík


FCI logo SKJ logo SPZ logo SPK logo